Pri sobraneckých kúpeľoch, na ktoré sa v tomto filme zameriame je zaujímavé, že v ich príbehu sa spája niekoľko momentov, signifikantných pre mnohé iné chátrajúce objekty na Slovensku- úspech, dlhá história prosperity avšak i úpadok spojený predovšetkým s privatizáciou. Prvá zaznamenaná zmienka o liečivej vode v Sobranciach sa datuje k roku 1336. Neskôr ju poznali v celom Uhorsku a v čase medzi dvoma vojnami bolo miesto označované za slovenské Karlove Vary. Od roku 2004 je areál uzatvorený a chátra. Film rozpráva o sile vody, ktorá tvaruje krajinu, lieči, no i usmrcuje. Podružne tiež zobrazuje, ako človek prírode a prírodným silám (priam slepo) dôveruje, vkladá do nej nádeje na svoje uzdravenie, či uzdravenie blízkeho človeka. Deje sa to predovšetkým vtedy, keď už všetko ostatné zlyhá. Film však predovšetkým hovorí o tom, že ľuďom na verejných miestach príliš nezáleží, nevidia v nich hodnotu, hľadia predovšetkým na svoje osobné záujmy. Hovorí tiež o zásahoch človeka do prírody, zobrazuj, ako si ju berie za svoju a mení na svoju podobu. Ak však človek o nejaký objekt stratí záujem, príroda neváha a postupne si daný objekt vezme (naspäť). Chátrajúce továrne sú kronikou individuálnych ľudských príbehov, ale i premien celého Slovenska. Zároveň sú významnými estetickými odkazmi svojej doby, ktoré navždy miznú z našej pamäte. Cez malé, súkromné dejiny jednotlivých fabrík bude každý diel pripravovaného cyklu mapovať jedno historické obdobie, v ktorom daný priemyselný areál zažil najväčší rozmach. Tvorcovia sa prostredníctvom industriálnych pamiatok zamerali predovšetkým na ľudské príbehy. Mŕtve stavby preto znovu ožívajú príbehmi pamätníkov, ktorí tu kedysi pracovali, ale aj dobrodružstvami súčasných prieskumníkov, ktorých estetika zmaru magicky priťahuje. Cez minulé i súčasné ľudské príbehy budú filmy rozprávať nielen o budovaní priemyslu, ale i o budovaní slovenského národa, jeho identity a vzťahov so susedmi v stredoeurópskom regióne.