V dokumente Jany Bučky sa prestavujú dve centrá nezávislej kultúry v Žiline. Prvým z nich je Stanica Žilina Záriečie a druhou je Nová Synagóga. Stanica Ľudia čakajú na lavičkách pred Stanicou. Nie sú to umelci, ale obyčajní ľudia, čakajúci na pôde kultúrneho centra, čakajúci na vlak, ktorý ich odvezie domov. Miesto ktoré stojí, no vnútorný pohyb Stanice má silný flow, výrazné prúdenie, ale v akomsi zastavenom časopriestore. Vo vnútri Stanice je čakáreň, kde tiež sedia “obyčajní ľudia”, čakajúci na ten svoj vlak. Pred nimi je neustály pohyb, mihotajúci sa ľudia, ktorých pozorujú. Niekto príde do baru na pivko, vchádzajú sem detičky na výtvarné dielničky, alebo hrnčiarsky krúžok, výtvarníci, tanečníci, divadelníci, medzinárodní stážisti, organizátori… v kancelárii sa vedie porada, technici pripravujú javisko a vonkajší priestor na festival KIOSK. Synagóga Nová synagóga je premena utópie na realitu. Je to uzol príbehov, ktorý má silný genius loci. Stavba postavená v roku 1931 nemeckým architektom Petrom Behrensom, ktorá počas komunizmu slúžila ako kino, sa vďaka občianskemu združeniu Truc sphérique, ktorého riaditeľom je Marek Adamov, premenila na Kunsthalle, ktoré na Slovensku tak chýbalo. Niekoľkoročný projekt, ktorý na začiatku vyzeral absolútne nereálne, sa podarilo doviesť k úspešnému koncu. Až romantický príbeh, keď na neho človek nazerá zvonku. Realizácia však bola tak náročná, pretože stála iba na pár ľuďoch. A zháňanie financií tiež nešlo po masle. Nadšenci ako Marek a Juraj, si mysleli, že pre ministerstvo kultúry budú prioritou a peniaze na rekonštrukciu získajú ľahko. Opak bol pravdou.