Pavol STRAUSS bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry, ktorá sa právom zaradila medzi svetovú literárnu elitu. Bol filozofom, esejistom, prekladateľom, ale najmä spisovateľom. Mladý Pavol Strauss študoval na gymnáziu v rodisku, kde aktívne pôsobil v samovzdelávacom krúžku M. M. Hodžu. Detstvo i študentské roky prežil v dome svojho starého otca, lekára Bartolomeja Kuxa, ktorý bol vzdelaným, no skeptickým Židom. I pod jeho vplyvom mladý Strauss vnímal Boha väčšmi panteisticky, čo ho napĺňalo strachom a neistotou. Po puberte sa ho zhostili pochybnosti o hodnote sveta, v ktorom všade videl príkru sociálnu nespravodlivosť. U viacerých svojich židovských súkmeňovcov videl veľa negatívnych vlastností, no na druhej strane svietil mu cez židovstvo príklad chasidských rabínov. Na konci gymnaziálnych rokov koketoval s komunizmom, študoval Mehringove, Engelsove, Leninove, Plechanovove a Bucharinove diela. Bol pod silným vplyvom surrealizmu Bretona, Éluarda, poetizmu a dadaizmu. Za pražských štúdií prešiel bohatými kultúrnymi zážitkami, ktoré však v spätnom pohľade vnímal len ... ako nálepku, ako náplasť na rozcapartené vnútro. Vonkajší nepokoj nad nepokojnejším hriešnym vnútrom. Neujasnenosť v morálnych ohľadoch, túžba vyniknúť a veľký hlad po pravde, čistote a istote, i mimo tie rozkričané sociálne problémy... A predsa vo všetkom tomto neskôr nachádza niečo pozitívne a považuje to za prvú fázu svojej konverzie ku kresťanstvu. Charakterizoval ju ako výzvu na odídenie zo seba a na žitie s druhými, na žitie svetu, osobitne svetu budúcnosti. Druhá fáza jeho obrátenia sa začala počas vojenčiny v Ružomberku, kde na neho veľmi pozitívne vplývala rodina konvertitov Munkovcov. Oni mu sprístupnili katolícku literatúru, najmä diela Lipperta a Guardiniho. No hltavo číta ďalšie diela od Maritaina, Blondela, Gilsona, Guittona, Rilkeho, Papiniho, Bergsona a ďalších. Nedokáže sa však úplne odpútať od myšlienok Nietzscheho, Bretona a od niektorých ideí publikovaných v časopise Psyché. V tretej fáze Straussovej konverzie, začínajúcej zhruba rokom 1940, už prijíma výzvu na krst najmä od kanonika Jozefa Kožára, ktorý ho vyše pol roka zasväcoval do Nového zákona. Tesne pred krstom si vykonal exercície pod vedením jezuitu Jána Diešku a napokon absolvoval rozhovory s vtedajším provinciálom jezuitov, pátrom Jozefom Mikušom. V pokonverznom období si upevňoval vieru čítaním náboženskej literatúry, najmä Nasledovania Krista, Filotey a vnikaním do liturgického života Cirkvi. Akýmsi duchovným manuduktorom mu bola jeho manželka Mária, rod. Loydlová.