Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 Sovieti odvlečú vrcholných československých politikov do Moskvy. Tam ich izolujú a prinútia podpísať súhlas s inváziou - takzvaný Moskovský protokol. Na jeseň 1968 sa z akademického filozofa Miroslava Kusého stáva vedúci ideologického oddelenia komunistickej strany. Spustia sa čistky v komunistickej strane a státisíce nepreverených sa stávajú občanmi druhej kategórie. Odteraz sú terčom ŠtB všetci kritici režimu. Nielen bývalí komunisti, ale aj nestraníci - umelci, publicisti, či vedci. Na prvé výročie invázie sa konajú posledné veľké občianske protesty. Tie sú tvrdo potlačené. Nastáva obdobie normalizácie, ľudia si zvyknú, že nosia inú tvár na verejnosti a inú doma. V nedeľu 6. januára 1977 bolo po prvýkrát zverejnené Prehlásenie Charty 77. Viac než 250 signatárov v ňom kritizovalo štátnu moc a žiadalo dodržiavanie ľudských a občianskych práv. V máji 1981 sú Miroslav Kusý, Milan Šimečka a Jozef Jablonický v Bratislave zatknutí a obvinení z podvracania republiky. Kusého po dvoch týždňoch prepustia, Šimečku držia vo väzbe rok, potom je bez súdu prepustený na slobodu. V roku 1985 sa v Sovietskom zväze dostal k moci Michail Gorbačov a začne presadzovať politiku uvoľnenia a demokratizácie. V Československu však tieto myšlienky narazia na odpor starých komunistických kádrov. Štátna bezpečnosť nepoľavuje v tlaku na disidentov. V auguste 1989 zatýka takzvanú bratislavskú päťku.