Po skončení 2.svetovej vojny naberá francúzsky film nové sily a nový dych. Z jeho povojnovej tváre môžeme vyčítať záujem o poeticky ladený obraz skutočnosti, ktorým nadväzuje na odkaz Alberta Cavalcantiho a iných tvorcov, i sklon k temperamentnej spoločensko-kritickej výpovedi, akú si pamätáme z filmov Jeana Vigu. Jedným z nich je lyrický dokument "Aubervilliers". Jeho autorom je Eli Lotar, kameraman, ktorý v minulosti spolupracoval s Cavalcantim, Ivensom a s Buňuelom nakrútil "Zem bez chleba". Silný vplyv na rozvíjanie poetickej línie francúzskeho dokumentu má dielo Georgesa Rouquiera. Vo svojej prostote hlboko pravdivý film nakrúti roku 1946 a nazve ho "Farebique". Zobrazuje v ňom všedný život sedliackej rodiny na bretónskom vidieku. Tok rozprávania, v ktorom sa striedajú zábery vidieckej krajiny s obrazmi všednej tvrdej práce, tu určuje rytmus prírody a zmena ročných období. Paríž - ako téma filmu - má dlhú tradíciu. V poetickej montáži Jacquesa Baratiéra "Parížske noci" nájdeme reminiscencie na predvojnovú avantgardu, ktorú predstavujú filmy Alberta Cavalcantiho. Režisér Georges Franju dosahuje výraznejšie tvorivé úspechy s vlnou filmárov, ktorí sa na sklonku štyridsiatych rokov zjednotia do tzv. "Skupiny tridsiatich" a vydávajú manifest na obranu Dokumentárneho filmu. Tvorba tejto širokej skupiny autorov je základným pilierom francúzskeho povojnového dokumentu.