Rok 1663 sa do slovenských a českých dejín zapísal veľmi smutne. Po niekoľkých desaťročiach mieru opäť vypukla vojna s Turkami. Od Dunaja postupovali osmanskí vojaci a ich tatárski spojenci, aby ničili, drancovali a ľudí odvliekali do otroctva. Keď padla pevnosť Nové Zámky, strach zachvátil celú krajinu. A hrôzu mali pocítiť aj obyvatelia Moravy a Tešínskeho Sliezska. Že obyvateľov čaká ťažká skúška, veštil aj zázračný obraz Panny Márie v Dóme svätého Mikuláša v Trnave. Čierne slzy Bohorodičky boli znamením zlých časov. Skúsenosť s Turkami malo obyvateľstvo dnešného Slovenska už pred viac ako sto rokmi. Keď sem teda Turci opäť vtrhli, ľudia vedeli, čo sa bude diať. V Novom Meste nad Váhom hľadali úkryty v spleti podzemných chodieb, inde mešťania zase toľko šťastia nemali. Napríklad, Hlohovec zažil obliehanie a potom aj krvavé zúčtovanie. Ťažký boj podstúpili aj obyvatelia Trenčína. Bolo len otázkou času, kedy ničivá vlna príde na Moravu. Turci s Tatármi využili horské priesmyky a rozptýlili sa od Mikulova až po severnú Moravu. Ľudí v meste väčšinou zachránili pevné hradby a ozbrojená posádka, horšie na tom boli vidiečania. Dediny ostali vypálené, vidiečania sčasti zabití, sčasti odvlečení do otroctva a úroda zničená. Záchrana prišla v postave cisárskeho veliteľa Radouita de Souchés, ktorého zámocké sídlo môžeme dodnes obdivovať v juhomoravských Ješoviciach. Na území dnešného Slovenska De Souchés Turkov niekoľkokrát porazil a ich hlavné sily zahnal za Dunaj. Mešity, ktoré Turci medzitým postavili, boli zbúrané. Pamiatka na ich pobyt však ostala v ľudovej slovesnosti. V Trenčíne sa, napríklad rozpráva povesť o Omarovi a Fatime, a na Morave sa kukurici dodnes hovorí turkyně.