Osudy slovenských židovských rodín v getách a vyhladzovacích táboroch Belzec, Sobibor, Treblinka a Majdanek neboli doteraz bližšie spracované. Napriek tomu, že v nich zavraždili vyše 39 tisíc našich spoluobčanov. Desaťtisíce mužov, žien a detí zmizlo bez stopy, akoby neexistovali. Je šokujúce si priznať, že sa urobilo tak málo pre to, aby sme sa dozvedeli viac, kto vôbec boli títo ľudia a aký osud ich postihol. Aj 79 rokov po skončení vojny zostávajú ich príbehy zahalené tajomstvom. Nemajú svoj hrob ani pomník, ktorý by niesol ich meno, kde by sa mohli ich príbuzní prísť pokloniť. Sú vlastne "vymazaní" z tohto sveta a to je to najhoršie, čo sa im mohlo stať. Svedectvom o ich živote sú len príbuzní, ktorí spomínajú. Ako sa s tým vyrovnávajú? Ako sa dá prijať fakt, že členovia ich rodiny boli mučení a zavraždení? Dnešní vnuci a pravnuci nikdy nepoznali svojich blízkych, ale ten duch holokaustu a pamiatka na starých rodičov a prarodičov v nich žije ďalej. Rodičia im o tom nechceli hovoriť, aby im nespôsobili bolesť a traumu. Paradoxne však docielili, že v nich prebudili záujem a túžbu pátrať, čo sa stalo s ich blízkymi v Poľsku. Chceli by tiež v sebe zaplniť to prázdno, ktoré v nich zostalo po starých rodičoch, pretože o nich vedeli len z niekoľkých fotografii. Uvedomujú si zároveň aj krutú pravdu, že generácia, ktorá prežila holokaust, nenávratne odchádza a teraz je na nich, aby ďalej niesli jej odkaz a pamiatku, aby ďalej spomínali a nedovolili svetu na ich ťažký osud zabudnúť.