Kristínka sa narodila manželom Fašungovcom pred 27 rokmi ako „rubeolové dieťa“. Hoci sa jej snažili vytvoriť tie najlepšie podmienky pre plnohodnotný život, nepodarilo sa im to, nakoľko jej postihnutie bolo kombináciou viacerých poškodení. Kristínka je totálne hluchá, slabozraká - s 15-timi dioptriami, má mentálny postih, srdcovú vadu a hypotóniu svalstva. Od šiestich rokov navštevovala ústav pre mentálne postihnuté deti, čo absolútne nezodpovedalo jej diagnóze. Vtedy ešte nevedeli, že na Slovensku existuje európsky unikát – Škola pre hluchoslepé deti v Červenici na východnom Slovensku. Keď sa rozhodovali umiestniť ju do tejto internátnej školy, boli na pochybách či robia dobre, keď dajú svoje dieťa z rodiny do cudzieho, tak vzdialeného prostredia. Jej odlúčenie od rodiny ich veľmi bolelo, no pochopili, že inú možnosť nemajú, ak chcú skutočne pomôcť svojmu dieťaťu. Po rokoch sa ukázalo ich rozhodnutie, ako správne. No po vychodení školy, vo veku 18 rokov, sa Kristínka opäť vrátila domov. Rodičia chodili do zamestnania, ich druhá dcérka do školy, a tak nastal problém. Po čase opäť upadala, strácala už naučené návyky, opakovalo sa sebapoškodzovanie, škrípanie zubami, agresia, ako reakcia na nenaplnený, nespokojný život. Ich motív na vybudovanie zariadenia pre celoživotné vzdelávanie hluchoslepých detí bol natoľko silný, že s vynaložením všetkých síl sa im to napokon podarilo. Znova prežívali odlúčenosť, tentoraz už dlhodobú a vlastne definitívnu. V tomto štádiu ich prežívania končí aj relácia Família z roku 2006. Dnes, po siedmich rokoch, rodina žije už bez akýchkoľvek obáv, pretože vie, že pre svoju dcérku urobili maximum. Kristínka stále žije v zariadení Maják. Je tu šťastná, našla tu nových priateľov, naučila sa tu veľa nového, venuje sa maľovaniu, jazdí na koni, objavila veci, o ktorých sa jej dovtedy len snívalo. Dokáže sa postarať nielen od seba, ale aj iných, ktorí sú na tom horšie ako ona sama. Jej život dostal odrazu nový rozmer a ona tu našla druhý domov. , Kristínka sa narodila manželom Fašungovcom pred 27 rokmi ako „rubeolové dieťa“. Hoci sa jej snažili vytvoriť tie najlepšie podmienky pre plnohodnotný život, nepodarilo sa im to, nakoľko jej postihnutie bolo kombináciou viacerých poškodení. Kristínka je totálne hluchá, slabozraká - s 15-timi dioptriami, má mentálny postih, srdcovú vadu a hypotóniu svalstva. Od šiestich rokov navštevovala ústav pre mentálne postihnuté deti, čo absolútne nezodpovedalo jej diagnóze. Vtedy ešte nevedeli, že na Slovensku existuje európsky unikát – Škola pre hluchoslepé deti v Červenici na východnom Slovensku. Keď sa rozhodovali umiestniť ju do tejto internátnej školy, boli na pochybách či robia dobre, keď dajú svoje dieťa z rodiny do cudzieho, tak vzdialeného prostredia. Jej odlúčenie od rodiny ich veľmi bolelo, no pochopili, že inú možnosť nemajú, ak chcú skutočne pomôcť svojmu dieťaťu. Po rokoch sa ukázalo ich rozhodnutie, ako správne. No po vychodení školy, vo veku 18 rokov, sa Kristínka opäť vrátila domov. Rodičia chodili do zamestnania, ich druhá dcérka do školy, a tak nastal problém. Po čase opäť upadala, strácala už naučené návyky, opakovalo sa sebapoškodzovanie, škrípanie zubami, agresia, ako reakcia na nenaplnený, nespokojný život. Ich motív na vybudovanie zariadenia pre celoživotné vzdelávanie hluchoslepých detí bol natoľko silný, že s vynaložením všetkých síl sa im to napokon podarilo. Znova prežívali odlúčenosť, tentoraz už dlhodobú a vlastne definitívnu. V tomto štádiu ich prežívania končí aj relácia Família z roku 2006. Dnes, po siedmich rokoch, rodina žije už bez akýchkoľvek obáv, pretože vie, že pre svoju dcérku urobili maximum. Kristínka stále žije v zariadení Maják. Je tu šťastná, našla tu nových priateľov, naučila sa tu veľa nového, venuje sa maľovaniu, jazdí na koni, objavila veci, o ktorých sa jej dovtedy len snívalo. Dokáže sa postarať nielen od seba, ale aj iných, ktorí sú na tom horšie ako ona sama. Jej život dostal odrazu nový rozmer a ona tu našla druhý domov.