Už len zmienka o Hlinkovej garde dodnes vzbudzuje vášne. Je preto prekvapujúce, že od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa tvorcovia dokumentárnych filmov väčšinou vyhýbajú ozvenám gardistickej propagandy a ich vplyvu na dnešnú identitu Slovákov a Slovenska. Pritom vedomie súvislostí by mohlo priniesť celkom nečakané chápanie mnohých dnes aktuálnych problémov. Film chce zachytiť reflexiu histórie Hlinkovej gardy metódou orálnej histórie, i keď v mnohých prípadoch sme odkázaní na archívne záznamy, domáce amatérske audionahrávky a spomienky najmladších členov organizácie. Garda v spomienkach priamych účastníkov prestáva byť statickou a čiernobielou politickou tézou, a mení sa na súčet jednotlivých ľudských príbehov, tak odlišných ako len ľudské bytosti môžu byť. Nezaujímajú nás z médií známe vodcovské osobnosti, donekonečna pitvané, vynášané či zatracované, zameriame sa na osudy obyčajných členov, prostých ľudí mimo akademických a politických diskusií. Cez nánosy propagandy, kontrapropagandy a sentimentálneho prikrášľovania dovidíme až na dreň mechanizmu totalitného štátu, opakovane zneužívajúceho večné ľudské sny o lepšom živote k uchopeniu a udržaniu moci. Mechanizmus, ktorý sa bohužiaľ na Slovensku zopakoval. Vznikne tak vôbec prvý súbor celoživotných naratív zachycujúcich toto zásadné obdobie formovania identity moderného Slovenska tak, ako ho videli jeho poslední priami účastníci.