Fetiše socializmu
Jednotka | Sobota 26.04.2014, ČSSR Soundsystem
Nevhodné do 12 rokov
Skryté titulky
Európska tvorba
Dokumentárny cyklus o živote v socialistickom zriadení, ktorý predstavuje fenomény populárnych, módnych, zaujímavých, žiadaných a často nedosiahnuteľných vecí v období socializmu, ku ktorým sa s túžbou obracali tváre väčšinovej spoločnosti.
V dnešnej dobe si už mnohí mladí nevedia predstaviť situáciu, že ich dedovia a možno aj otcovia si doma prehrávali platne zo spotrebnej elektroniky, ktorá bola poväčšine domácej výroby. Aj keď zahraničná technika mala prívlastok nedostupného a skvelého, naša technika bola všade. Časom síce strácala na progrese hlavne nemožnosťou spolupracovať so širším západom, ako krajinami RVHP, našli sa však aj výrobky, ktoré prekonali dobu. Nielen vďaka tomu, že technika bola vyrábaná, aby vydržala čo najdlhšie, na rozdiel od dnešnej kazovej, ale aj preto, lebo bola vyrábaná aby zaujala. Šedé skrinky neexistovali a boli bakelitové, drevené, mnohokrát solitéry, na ktoré sa dobre pozeralo. Aj keď niekedy nebolo čo z nich počúvať, lebo ani platne veľmi neboli, ani v rádiu sa poriadna hudba nehrala. Ľudia si tak privykli na istý normál a potom mali problém sa odviazať aj na tanečných zábavách. Diskotéka si ťažko hľadala cestu k poslucháčovi. Rovnako ako signál Slobodnej Európy či Hlasu Ameriky, ktoré súdruhovia na našom území snaživo rušili. A keď niečo nezrušili, tak potrebovali zistiť, čo si ľudia medzi sebou hovoria. Odpočúvali kadekoho a vlastne okrem nich nikto nevedel, že v kladení odposluchov sme boli svetovou špičkou a že odposluchy našich eštébakov sa tak ťažko hľadali... Dokument o československej audio technike bude prierezom všetkých oblastí, kde sa elektronika či už v spotrebnej, či profesionálnej podobe používala, alebo ako sa mohla dotknúť samotného užívateľa.
, V dnešnej dobe si už mnohí mladí nevedia predstaviť situáciu, že ich dedovia a možno aj otcovia si doma prehrávali platne zo spotrebnej elektroniky, ktorá bola poväčšine domácej výroby. Aj keď zahraničná technika mala prívlastok nedostupného a skvelého, naša technika bola všade. Časom síce strácala na progrese hlavne nemožnosťou spolupracovať so širším západom, ako krajinami RVHP, našli sa však aj výrobky, ktoré prekonali dobu. Nielen vďaka tomu, že technika bola vyrábaná, aby vydržala čo najdlhšie, na rozdiel od dnešnej kazovej, ale aj preto, lebo bola vyrábaná aby zaujala. Šedé skrinky neexistovali a boli bakelitové, drevené, mnohokrát solitéry, na ktoré sa dobre pozeralo. Aj keď niekedy nebolo čo z nich počúvať, lebo ani platne veľmi neboli, ani v rádiu sa poriadna hudba nehrala. Ľudia si tak privykli na istý normál a potom mali problém sa odviazať aj na tanečných zábavách. Diskotéka si ťažko hľadala cestu k poslucháčovi. Rovnako ako signál Slobodnej Európy či Hlasu Ameriky, ktoré súdruhovia na našom území snaživo rušili. A keď niečo nezrušili, tak potrebovali zistiť, čo si ľudia medzi sebou hovoria. Odpočúvali kadekoho a vlastne okrem nich nikto nevedel, že v kladení odposluchov sme boli svetovou špičkou a že odposluchy našich eštébakov sa tak ťažko hľadali... Dokument o československej audio technike bude prierezom všetkých oblastí, kde sa elektronika či už v spotrebnej, či profesionálnej podobe používala, alebo ako sa mohla dotknúť samotného užívateľa.
Ako chutil socializmus? Ale zaujímavá otázka je aj - ako nám chutí naša súčasnosť? Možno patríme k tej šťastnej generácii, ktorá si ešte pochutnávala na domácej zabíjačke, praženici z čerstvých vajec, vyjedala hrášok z babkinho záhonu a jedla čerešne priamo zo stromu... Ubehlo len pár rokov a dnes len krčíme nosom nad síce veľkou, ale dosť pochybnou ponukou potravín a smejem sa nad „bio-mániou“ ľudí, čo chcú zdravo a kvalitne žiť. Nech už spomínanie na obdobie rokov 1948-1989 prináša na jazyk rôzne chute, či pachute, jedno je isté – paradajky chutili ako paradajky a pomaranče boli síce dostať len Vianoce, ale stáť na ne sa oplatilo..
, Ako chutil socializmus? Ale zaujímavá otázka je aj - ako nám chutí naša súčasnosť? Možno patríme k tej šťastnej generácii, ktorá si ešte pochutnávala na domácej zabíjačke, praženici z čerstvých vajec, vyjedala hrášok z babkinho záhonu a jedla čerešne priamo zo stromu... Ubehlo len pár rokov a dnes len krčíme nosom nad síce veľkou, ale dosť pochybnou ponukou potravín a smejem sa nad „bio-mániou“ ľudí, čo chcú zdravo a kvalitne žiť. Nech už spomínanie na obdobie rokov 1948-1989 prináša na jazyk rôzne chute, či pachute, jedno je isté – paradajky chutili ako paradajky a pomaranče boli síce dostať len Vianoce, ale stáť na ne sa oplatilo..