Činnosť Slovenskej televízie v mimoriadne hektickom, často až chaotickom, „ponovembrovom“ vývoji spoločnosti výrazne poznačili časté zmeny vedenia STV, vznik samostatnej Slovenskej republiky, vznik samostatnej Slovenskej televízie, vznik súkromných (konkurenčných televízií), nebývalá možnosť výberu a sledovania zahraničných televíznych staníc atď. Už 18.4.1990 prijala vláda Slovenskej republiky Uznesenie č.178/1990, ktorým ustanovila oficiálne názov našej inštitúcie na „Slovenská televízia“, stále však ako súčasti Československej televízie. Rok 1990. Slovenská televízia veľmi pružne zareagovala na zmenené spoločenské pomery a dokázala pri reláciách, ktoré mali relatívne krátky výrobný cyklus, splniť nepriamu spoločenskú objednávku. Napríklad aj v oblasti pútavého jazykového vzdelávania detí postavičkou Harvepína, alebo v základoch komunikácie s počítačom. Výnimočnou udalosťou bola návšteva pápeža Jána Pavla II. (V roku 1990 ešte v Československu, v rokoch 1995 a 2003 v samostatnom Slovensku). Aj túto udalosť divákom v priamych prenosoch sprístupnila televízia. V koprodukcii Slovenskej televízie a Slovenskou filmovou tvorbou (Koliba) vznikol film Chodník cez Dunaj, ktorý zaujal aj vo svete a na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo získal Cenu Monackého červeného kríža. Námetovo čerpal z udalostí 2. svetovej vojny. Zaujímavým dramaturgickým počinom (preneseným z predchádzajúceho obdobia) nadväzujúcim na fenomén tzv. bratislavských pondelkov bolo premiérové uvedenie prevzatého predstavenia z Malej scény SND Slečna Júlia. Po všetkých stránkach výnimočnou reláciou vyrobenou v roku 1990 bol hudobný medailón, dokumentárny film Nešťastná šťastná Hana Hegerová. O jeho výnimočnosti svedčí aj fakt, že bol premiérovo odvysielaný v ostro sledovaný deň – na Nový rok 1.1.1991.Televízni tvorcovia okamžite využili odstránenie železnej opony, čo sa prejavilo napríklad aj pri stále obľúbených pesničkových reláciách, kde sa už mohli objaviť aktuálne svetové hity. Moderoval ich Ľubo Belák. Slovenská televízia pokračovala v organizácii Medzinárodného festivalu televíznych programov pre deti a mládež Cena Dunaja. Aj v tomto ročníku zabodovala relácia z tvorby STV. Hlavnú cenu v kategórii animovaných programov získal film Kôň so zelenou hrivou z večerníčkovského seriálu Bratislavské rozprávky. Osvedčené stvárňovanie slovenskej klasiky znamenala adaptácia Hviezdoslavovej balady Zuzanka Hraškovie. Medzinárodného uznania sa dostalo relácii Memento (scénické oratórium hudobného skladateľa Petra Martinčeka Memento vzniklo podľa rovnomennej literárnej predlohy Radka Johna.) Netradičný režijný a scenáristický rukopis Samuela Ivašku sa podpísal i pod toto dielo, ktoré v roku 1991 na Medzinárodnom televíznom festivale v Banffe (Kanada) získalo Hlavnú cenu vo svojej kategórii. Rok 1992. Slovenská televízia znovu žala úspechy ja na medzinárodnej scéne. Večerníček Kačiaci sa predvádzajú zo seriálu Kač-kač-kač získal Golden Cairo Prize na Medzinárodnom festivale filmov pre deti v Káhire (Egypt).Koncertom hereckých osobností (Jozef Kroner a Juraj Kukura) možno nazvať televízny film režiséra Jaroslava Riháka Cudzinci, vyrobený v roku 1992 a odvysielaný 1.1.1993. Film získal v roku 1993 špeciálnu cenu na Svetovom televíznom festivale v meste Nagoya (Japonsko).Jozef Kroner zažiaril (spolu s Magdou Pavelekovou) aj vo výnimočnej inscenácii O psíčkovi a mačičke. Jedným z projektov, ktorý dokázal preklenúť spoločenské a politické zmeny bol dlhodobý publicisticko-zábavný cyklus Mojich sedem divov. Na poste moderátora – hostiteľa prišlo k zmene (Máriu Sedlákovú vystriedal Milan Lasica).Rok 1993. Úderom polnoci po prvý krát zaznela oficiálne štátna hymna Slovenskej republiky práve vo vysielaní Slovenskej televízie. V archíve STV sa nachádza aj originál partitúry od hudobného skladateľa Ladislava Burlasa, ktorý hymnu oficiálne upravil a zinštrumentoval. Podľa tejto partitúry bola aj hymna nahraná vo viacerých verziách a nahrávka dlhý čas slúžila nielen pre potreby Slovenskej televízie. Slovenská televízia definitívne opustila priestory bývalej budovy Tatra banky na námestí SNP, kde dovtedy ešte sídlili programové útvary spravodajstva a športu. Tieto útvary sa presťahovali do Mlynskej doliny. Špeciálnu cenu na Prix Europa v Porto (Portugalsko) získal film Všetko čo mám rád režiséra Martina Šulíka. O rok neskôr, v roku 1994, získal dokonca Grand Prix na Európskom festivale filmových debutov v meste Angers (Francúzsko).Po niekoľkoročnej prestávke Slovenská televízia obnovila spoluprácu s historikom a spisovateľom Pavlom Dvořákom. Začal sa tvoriť dlhodobý vynikajúci cyklus dokumentov o rôznych fragmentoch z histórie Slovenska – Stopy dávnej minulosti. Aj v roku 1994 pokračovala realizácia dlhodobého dokumentárneho projektu, v ktorom sa mapovali slovenské národné kultúrne pamiatky. Projekt priamo nadväzoval na takmer rovnakú (z hľadiska dramaturgického princípu) prednovembrovú sériu relácií Národné kultúrne pamiatky. Ani v roku 1994 nezostala Slovenská televízia bez medzinárodných ocenení. Zaslúžil sa o to film Anjel milosrdenstva, ktorý zabodoval hneď tri krát. Cenu za najlepší televízny program roka získal na Medzinárodnom televíznom festivale Prix Europa v Berlíne, na festivale Magnolia Award v Šanghaji získala cenu za najlepší herecký výkon Ingrid Timková a na Festivale Balaton (Maďarsko) získal Cenu festivalu. Na obrazovkách dočasne skončila populárna talk-show Milana Markoviča (vysielala sa v rokoch 1993-1994). Na obrazovky STV sa Milan Markovič s touto reláciou vrátil v rokoch 1999-2004.Rovnako dobre si počínal v roku 1995 na Medzinárodnej súťaži rozhlasových a televíznych programov Prix Italia v Bologni film režiséra Martina Šulíka Záhrada, ktorý získal Hlavnú cenu v kategórii hraných filmov. Historickej životopisnej téme sa venoval aj režisér Jaroslav Rihák vo filme Albert, Albert. Diváci sa v roku 1995 zabávali aj pomocou autorského projektu Olivera Andrássyho Čo dokáže ulica. Rok 1996. Na slovenský televízny trh vstúpila televízia Markíza. Programoví televízni pracovníci sa snažili v rastúcej konkurencii súkromných televízií udržať diváka pri vysielaní Slovenskej televízie rôznymi spôsobmi. Jedným z nich boli relácie so značným erotickým nábojom – dramatické i publicistické. Typickým predstaviteľom publicistických bol cyklus Cviker. Zaujímavým televíznym formátom bol cyklus zábavných stretnutí pre seniorov – Klub Rozmarín. Moderoval ho dlhoročný pracovník STV, pôvodne kameraman Marián Minárik.