Film Michelangela Antonioniho Červená pustatina je záverečných dielom "tetralógie citov" (Dobrodružstvo, Noc, Zatmenie, Červená pustatina), v ktorej režisér skúmal citové odcudzenie a existenciálne krízy dobre situovaných hrdinov. Ide zároveň o Antonioniho prvý farebný film. Režisér v ňom funkčne využil farbu na zachytenie psychózy hlavnej hrdinky, trpiacej po autonehode chronickou úzkosťou a depresiami. Dej je zasadený do okolia priemyselným rozvojom zdevastovanej Ravenny, kde žije Giulliana, manželka riaditeľa továrne. Snaží sa svoje psychické problémy pred manželom skrývať a nájsť uplatnenie v podnikaní s interiérovými doplnkami. Manžel, dieťa, práca, priatelia, ani milenec jej však nepomôžu nájsť životné ukotvenie a tak upadá stále hlbšie a hlbšie do svojej choroby. Antonionimu sa vo filme podarilo zachytiť existenciálnu stratenosť moderného človeka a bezcieľnosť komfortného života.