MIESTNE OBYČAJE Naša architektúra si už dlhé desaťročia sťažuje na absenciu vlastnej identity. Slovenská architektúra vraj nemá vlastnú tvár, nevie samu seba uchopiť a nájsť si cestu, ktorá by bola odlišná a nezávislá od vplyvov zo zahraničia. Vraj sa skôr opičíme po veľkých vzoroch zvonka a výsledkom sú vyprázdnené deriváty, ktoré síce chvíľu velebíme, no vzápätí prídu na scénu nové, lepšie, údernejšie a všetko minulé sa hodí za hlavu. A tak to ide stále dokola bez toho, aby sme si mohli povedať: „Aha, tak toto je to naše pravé orechové.“ Nejdeme protirečiť, naozaj sa ešte stále hľadáme (a nielen v architektúre), no možno práve toto večné hľadanie je pre nás typické. To „naše“ však nemusí prísť s ohromujúcou pompou. Môže ísť o celkom tiché procesy, drobné kroky sprevádzané zdravou pokorou – voči miestu, minulosti, tradíciám, ale i našim súčasným predstavám. A výsledkom rozhodne nemusí byť drevenica a vyrezávaná valaška. Kam pôjdeme na návštevu: Dva „domy“, ktoré sme pre tento diel vybrali, na prvý pohľad vykazujú podobné črty – majú šikmú strechu, pokrýva ich žiarivá biela omietka a steny člení nepravidelná sústava okien. No aj napriek týmto vizuálnym zhodám ide o funkčne i koncepčne rozdielne objekty - rodinný dom v Opatovej od architekta Reného Dleska a Dom smútku v Uhorskom od manželov Teplanovcov. Spája ich však ešte ďalšie spoločné východisko - snaha o pochopenie prostredia a abstrahovanie typických čŕt, ktoré by sme mohli nazvať miestne. Rázovitú slovenskú tematiku nájdeme aj v sklárskom projekte Handle With Care, ktorý priniesol osviežujúce pohľady na naše bájne rozprávky a legendy.