Pokus o historickú sondu do obdobia, keď sa moci v bývalom Československu chopila KSČ, a to nekalým spôsobom: vo voľbách 1946 na Slovensku zvíťazila DS, kým v Čechách to bola KSČ. Po februári 1948 však dochádza k totálnemu zlomu a v celej republike "víťazí" KS. pomaly, ale zákerne začína totalitný režim zasahovať do všetkých sfér života - či už politického, spoločenského, ale aj kultúrneho. Začínajú "premeny" po vzore ZSSR a z republiky sa stáva nielen vazal, ale aj akási rezervácia praktizovania rôznych praktík, ktoré oberali občanov nielen o slobodu, ale aj o dôstojnosť. Tieto praktiky vyústili do tichej nespokojnosti už nielen medzi občanmi, ale aj rozumne zmýšľajúcimi straníkmi. A v rokoch 1968 až 1969 prepukla spontánna odozva a oba národy sa v tzv.Pražskej jari spojili do jednotného šíku. Zabudlo sa na staré spory, na reformné hnutie na čele s A. Dubčekom pomohlo niektoré problémy dočasne vyriešiť. Nebolo to len zrušenie cenzúry, otvorenie hraníc, ale aj - hoci len formálne - prijatie Zákona o federatívnom usporiadaní republiky. K spomaleniu a neskôr i zastavenie reforiem dochádza po vstupe spojeneckých vojsk do republiky a postupný návrat k starým praktikám. Konzervatívci, ktorí sa opäť ujali kormidla vo vedení spoločného štátu, neušetrili ani jedného reformátora. Vysporiadali sa s nimi všetkými, no najmä s A. Dubčekom. Prichádza proces normalizácie, ktorý prakticky trval až do novembra 1989. hoci v posledných rokoch jeho formy neboli až také drakonické, čo umožnilo formovanie sa disentu - v Čechách občianskeho, na Slovensku katolíckeho. Je zaujímavé, ako mocenské kruhy dokázali manipulovať s vedomím občanov, neštítiac sa použiť rôznych foriem klamstva, či porušovania medzinárodne prijatých dohôd o dodržiavaní ľudských práv, ako bol napr. v r.1975 podpísaný a prijatý aj v ČSSR Helsinský dohovor.