Prvé dni nového roku 1977 poznamenané želaniami sa stratili v čase normalizovaného života československej spoločnosti. Predstavitelia strany komunistov pokračovali v upevňovaní a plnení stanov posledného zjazdu KSČ. Do ich usilovnej a dôslednej práce vstúpila skupina vzdelancov, ktorá v Prahe založila Chartu 77 a vydala dokument, s ktorým sa obrátila na vládu ČSSR. Dožadovali sa dodržiavania zákonov, práv občanov a dialógu so štátnou mocou. Vznik Charty 77 odštartoval neúprosný politický protitlak dotknutých orgánov, ich mašinéria produkovala stovky podpisov proti Charte, často od ľudí, umelcov a vzdelancov, ktorí tento dokument nemohli čítať. 2.marca 1977 sa konal v Bratislave zjazd Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý významne ovplyvnil život spisovateľov – prisluhovačov a spisovateľov stojacich na druhom brehu rieky. Schválený a kontrolovaný program zjazdu vstúpil aj do života spisovateľky Hany Ponickej, ktorá na ňom chcela vystúpiť so starostlivo pripraveným, korektným, no odvážnym a kritickým príspevkom. Keďže patrila k skupine tých, ktorí „antichartu“ nepodpísali, nebolo jej možné príspevok predniesť. A tak sa stalo, že 4. mája 1977 príspevok uverejnil parížsky časopis Le Monde. V tej chvíli sa kolotoč intríg, prenasledovania, výsluchov, vyhrážok a nepríjemných vstupov do súkromia rodiny Ponických na dlhé obdobie roztočil... Dokumentárny film Milana Homolku zachytáva toto obdobie vo výpovediach a spomienkach Hany Ponickej. Je to nielen časť jej biografie ale ďalekosiahlejší a rozmernejší obraz doby, ktorá nemilosrdne likvidovala akýkoľvek názorový rozdiel.