Dokumentárny film o veľkom talente slovenskej výtvarnej scény akademickom maliarovi Jánovi Ilavskom, ktorý zomrel v roku 2004 v Bratislave na prahu nedožitej osemdesiatky. Bol absolventom oddelenia figurálnej a portrétnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesorov Jána Mudrocha a Ladislava Čemického. Už v rámci prelomovej Výstavy mladej generácie, ktorá sa uskutočnila v roku 1957 v Bratislave, sa ukázal ako vyhranený maliar svojej generácie. Odvtedy Ján Ilavský vystavoval na desiatkach samostatných i kolektívnych expozícií doma i v zahraničí a získal viacero ocenení. Vždy tvrdil, že obraz musí mať dušu. Maľoval malebné krajinky, ale aj koníkov, smutných rytierov i hrdých Jánošíkov. Jeho obrázky nie sú len postavičky v krajine, dráždivé dámy pri toalete, či veselý fašiangový sprievod v maskách, ale osobná spoveď autora. Jeho duša aj túžby. Názor i fantázia. Veľkolepá commedia dell’ arte, z ktorej sa bizarné figúrky prevtelili do dnešného sveta. Karneval života vo všetkých jeho farbách. Nespútaných, ale nikdy nie bezbrehých. „Nechcem hovoriť o svojej tvorbe: tú najpravdivejšie zhodnotí čas a ľudia, ktorí ju budú vnímať,“ - umelcovo vyznanie z katalógu z roku 2000 venovanému tvorbe Jána Ilavského. „Viem však, že som celým svojím srdcom zakorenený v tejto zemi. Jej pamäť je aj mojou pamäťou. Nežijem len život svoj, ale aj život ľudí, ktorých som poznal a s ktorými sa stretávam.“ Jeho dlhoročnou témou bola postava Dona Quichota, na jednej z jej posledných variácií má bájny rytier z La Manchy roztiahnuté ruky. Gesto vyjadruje pocit skepsy, ale aj múdrosť patriarchu. To už nie je len odhodlaný bojovník s veternými mlynmi, ale aj človek, ktorý už svojou existenciou rozdáva nádej. Hoci tento Ilavského obraz nebol jeho posledný, patril k jeho výnimočným výtvarným závetom. , Dokumentárny film o veľkom talente slovenskej výtvarnej scény akademickom maliarovi Jánovi Ilavskom, ktorý zomrel v roku 2004 v Bratislave na prahu nedožitej osemdesiatky. Bol absolventom oddelenia figurálnej a portrétnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesorov Jána Mudrocha a Ladislava Čemického. Už v rámci prelomovej Výstavy mladej generácie, ktorá sa uskutočnila v roku 1957 v Bratislave, sa ukázal ako vyhranený maliar svojej generácie. Odvtedy Ján Ilavský vystavoval na desiatkach samostatných i kolektívnych expozícií doma i v zahraničí a získal viacero ocenení. Vždy tvrdil, že obraz musí mať dušu. Maľoval malebné krajinky, ale aj koníkov, smutných rytierov i hrdých Jánošíkov. Jeho obrázky nie sú len postavičky v krajine, dráždivé dámy pri toalete, či veselý fašiangový sprievod v maskách, ale osobná spoveď autora. Jeho duša aj túžby. Názor i fantázia. Veľkolepá commedia dell’ arte, z ktorej sa bizarné figúrky prevtelili do dnešného sveta. Karneval života vo všetkých jeho farbách. Nespútaných, ale nikdy nie bezbrehých. „Nechcem hovoriť o svojej tvorbe: tú najpravdivejšie zhodnotí čas a ľudia, ktorí ju budú vnímať,“ - umelcovo vyznanie z katalógu z roku 2000 venovanému tvorbe Jána Ilavského. „Viem však, že som celým svojím srdcom zakorenený v tejto zemi. Jej pamäť je aj mojou pamäťou. Nežijem len život svoj, ale aj život ľudí, ktorých som poznal a s ktorými sa stretávam.“ Jeho dlhoročnou témou bola postava Dona Quichota, na jednej z jej posledných variácií má bájny rytier z La Manchy roztiahnuté ruky. Gesto vyjadruje pocit skepsy, ale aj múdrosť patriarchu. To už nie je len odhodlaný bojovník s veternými mlynmi, ale aj človek, ktorý už svojou existenciou rozdáva nádej. Hoci tento Ilavského obraz nebol jeho posledný, patril k jeho výnimočným výtvarným závetom.