Život v oblastnom divadle neveští veľa slávy, možno aj preto, že sa divadelné umenie vyváža do najskrytejších kútov republiky, menej na bratislavské výslnie. A predsa aj v tomto prostredí rástli a tvorili celý život herci, ktorí znamenali pre Slovensko viac, než nejeden z centra. Takou bola aj Naďa Hejná /1906 - 1994/ , popredná herečka známeho martinského divadla, z ktorého mnohí odišli na národnú scénu. Ona ostala vo svojom materskom súbore a počtom, náročnosťou a duchovným rozmerom svojich postáva dodávala martinskému divadlu profesionálny lesk. Režisér Ján Fajnor mal vždy odvahu robiť portréty umelcov netradične, ba v tomto odbore sa stal televíznym majstrom. Aj preto v tomto filme o N. Hejnej /scenár M. Lasica a J. Fajnor, 1986/ je menej rozprávania o divadle, ako takom, ale sú to pútavé spomienky na mŕtvych počas prechádzky po Národnom cintoríne v Martine. Tieto úvahy sú rýdzo subjektívne, práve preto prezrádzajú veľa o vnútornom svete známej herečky.