Lekár Krcho sa pohybuje medzi asi 20timi inkubátormi a kontroluje namerané údaje a odozvy na obrazovkách prístrojov pripojených k deťom. V inkubátoroch sú malilinké postavičky s končatinami vo veľkosti hrubšej ceruzky: Ono s tým rozhodovaním to je asi tak - ak sa dostane na svet dieťa okolo dvadsiateho tretieho týždňa, má zhruba 700gramov a päť percentnú šancu, že prežije. Zhruba päť percent ... Keď sa opýtame rodičov, osemdesiat percent z nich chce, aby sme ho zachránili ... Ak sa opýtam presonálu čo si o danom prípade myslia, tak osemdesiat percent odborníkov mi povie, že to robiť nemám ... . Sú si vedomí náročnosti procesu a možného postihnutia. Záchrana takéhoto pacienta stojí viac ako operácia srdca. Napriek tomu sa stále ich snažíme zachrániť... . Je to taká trochu hra na boha ... .“ Do sály s inkubátormi prichádza nenápadná žena. Matka jedného z detí v inkubátore. Každé tri hodiny chodí do nemocnice odsávať mlieko, aby ho mohli sestry podávať jej potomkovi. Milo sa na doktora usmeje a pozdraví: „Primárovi Krchovi verím ako nikomu inému, že sa mu podarí zachrániť nášho synčeka ... prežil už prvé tri týždne ... vyzerá dobre ... ale na začiatku ... Vy si neviete predstaviť čo pre nás tých deväťsto gramov znamená... .“