Dokumentárny film je trojgeneračnou výpoveďou obyvateľov baníckej oblasti v Gemerskom kraji a zároveň sociálnou sondou celej spoločnosti. Dokument je portrétom myslenia. Dosahuje ho vyrozprávaním príbehov všetkých generácií obyvateľov slovenskej dediny, dnes už vyhasnutého baníckeho centra, ktoré odkrývajú historický motív ich myslenia. To sa pri všetkých generáciách, aj tej najmladšej, spája v jednom bode - v názore, že počas komunizmu boli šťastnejší a ich život bol kvalitnejší. Odhalenie motívu takéhoto myslenia, zobrazenie jeho prejavov a položenie otázky, kam by sa ich myslenie malo a mohlo vybrať vzhľadom k dnešku, sú základnými otázkami, ktoré film ponúka divákovi na analýzu. V roku 1909 bol v banskej oblasti Horného Gemera v okolí Rožňavy vybudovaný jeden z najmodernejších banských závodov v Európe, kde v sedemnástich baniach pracovalo takmer šesťdesiatpäť percent miestnych obyvateľov. Po páde komunizmu bola ťažba železnej rudy z ekonomických dôvodov ukončená, v prevádzke zostal len jeden banský komplex. Film Banícky chlebíček sa sústreďuje na obyvateľov gemerskej dediny Rakovnica a cez sériu portrétov jej obyvateľov podáva obraz myslenia celého kraja. Ten sa spája v názore, že počas komunizmu boli šťastnejší a ich život bol kvalitnejší. Spokojný a bezstarostný mladý človek na periférii Slovenska dostane na osemnáste narodeniny od svojho otca dar – prácu v bani. Spustí sa séria situácií, v ktorých sa snaží vyhnúť tradičnej práci a hľadá rôzne iné možnosti. Jeho snaha je v konflikte s charakterom prostredia a sociálnymi možnosťami. V závere prichádza k nevyhnutnému poznaniu, ktoré ho – napriek jeho vôli – stavia na prah dospelosti. V roku 1909 bol v banskej oblasti Horného Gemera v okolí Rožňavy vybudovaný jeden z najmodernejších banských závodov v Európe, kde v sedemnástich baniach pracovalo takmer šesťdesiatpäť percent miestnych obyvateľov. Po páde komunizmu bola ťažba železnej rudy z ekonomických dôvodov ukončená, v prevádzke zostal len jeden banský komplex. Film Banícky chlebíček sa sústreďuje na obyvateľov gemerskej dediny Rakovnica a cez sériu portrétov jej obyvateľov podáva obraz myslenia celého kraja. Ten sa spája v názore, že počas komunizmu boli šťastnejší a ich život bol kvalitnejší. Príbehu dominuje rozprávanie Ing. Jána Fábiana, vysokoškolského profesora s čestným doktorátom z Dillí, ktorý niekoľko rokov aktívne žil v Kanade, Afrike, Nemecku, bol štipendistom Humboldtovej nadácie, poradcom ministerstva hospodárstva v 90. rokoch a dnes napriek veku 78 rokov učí na Technickej univerzite v Košiciach. Jeho rozprávanie, ktoré sa vyznačuje odstupom na jednej strane pamätníka – baníka a na druhej strane pamätníka – človeka, je v prudkom kontraste s pohľadom najmladších protagonistov, ku ktorým celý film smeruje. Práve pochopenie tohoto kontrastu vytvára zmysel filmu, ktorý si cez príbehy miestnych ľudí a ich vzťah k rodnému kraju a jeho minulosti kladie otázku: „Čo sa tu stalo a akú máme budúcnosť?“