Stačí povedať meno Rudo Sikora a väčšine ľudí sa vybaví neprehliadnuteľná, robustná postava vysoko ceneného výtvarníka. Rudo Sikora má totiž leví podiel, hoci to znie akokoľvek pateticky, na vzniku politického systému, v ktorom žijeme. Ale tento postoj tvorí len časť jeho zásluh, keďže ide o človeka, ktorého charakter sformovali pevné morálne princípy. Obhajovaním svojich názorov prispel v roku 1989, v rámci užšieho vedenia Verejnosti proti násiliu, k pádu socializmu. Nevyužil, na rozdiel od mnohých iných, vtedajšie "mocenské postavenie", ale naďalej sa venoval len tomu, v čom vidí svoje hlavné poslanie - tvorbe. Režiséra a scenáristu Martina Hanzlíčka spolu s kameramanom Richardom Krivdom zaujala práve téma morálnej zodpovednosti umelca ako problému celoživotnej výzvy. Prostredníctvom inštalácie najväčšej súbornej výstavy Ruda Sikoru vo Veľtržnom paláci v Prahe si kladú otázky o dôležitosti etického postoja umelca v jeho tvorbe i živote. Ako si zachovať tvár v spoločnosti, ktorá sa bezhlavo ženie do konzumu? Prinesie človeku šťastie opatrné prispôsobovanie sa priemeru ? Režisér Hanzlíček neposkytuje hotové, jednoznačné odpovede, ale neobvyklou formou nastoľuje osobité filozofické východiská a konzekvencie Ruda Sikoru. Vďaka tomu vytvára skutočne zriedkavý metaforický obraz o údele umelca a jeho nepoddajnosti.