Hovorí sa, že vášeň k horám nemá hranice. Asi je to pravda. Život s vášňou siaha za bežnú otupenosť ľudskej existencie. Hľadali sme človeka, ktorý vyryl veľkými písmenami svoje meno do tatranskej žuly. Navždy. Ukázal cestu ďalším generáciám v miestach, kde všetci tvrdili, že je to nemožné. Takým človekom bol Wieslaw Stanislawski, ktorý prvýkrát prišiel do Tatier v roku 1925 vo veku 16 rokov. Bolo to v období, keď kolmé tatranské steny boli ešte nedotknuté. Zanechal po sebe neuveriteľných, viac ako 100 ťažkých prvovýstupov, ktoré aj dnes dokážu zopakovať len najlepší horolezci. On to dokázal s konopným lanom okolo pása, v okovaných topánkach a s neopakovateľnou vášňou pre hory. Dnes je to čosi nepredstaviteľné. Dobýval veľké steny najťažšími cestami, no vo vnútri duše ostával romantikom. Neliezol pre rekordy. Veľa úsilia a často aj utrpenia obetoval pre jediný šťastný okamih na vrchole, o ktorom sníval. Myšlienky a fantázie, ktoré prežíval v horách ostali zachované v jeho textoch a básňach. Jeho genialita spočíva nielen v počte jeho letných ciest a veľkých zimných výpravách, ale hlavne v jeho vplyve na celé tatranské horolezectvo. Stanislawskeho éra medzi rokmi 1928 až 1933 znamenala prelezenie všetkých najkrajších a najnedostupenejších stien na slovenskej strane Tatier. Všetko, čo sa považovalo za nedostupné, bolo prelezené. Veľké problémy Tatier boli vyčerpané a ďalšie roky už neboli také prelomové. Stanislawski nemal konkurenta.