Hovorí sa, že vášeň k horám nemá hranice. Asi je to pravda. Život s vášňou siaha za bežnú otupenosť ľudskej existencie. Hľadali sme človeka, ktorý vyryl veľkými písmenami svoje meno do tatranskej žuly. Navždy. Ukázal cestu ďalším generáciám v miestach, kde všetci tvrdili, že je to nemožné. Takým človekom bol Wieslaw Stanislawski, ktorý prvý krát prišiel do Tatier v roku 1925 vo veku 16 rokov. Bolo to v období, keď kolmé tatranské steny boli ešte nedotknuté. Zanechal po sebe neuveriteľných viac ako 100 ťažkých prvovýstupov, ktoré aj dnes dokážu zopakovať len najlepší horolezci. On to dokázal s konopným lanom okolo pása, v okovaných topánkach a s neopakovateľnou vášňou pre hory. Dnes je to čosi nepredstaviteľné. Dobýval veľké steny najťažšími cestami, no vo vnútri duše ostával romantikom. Neliezol pre rekordy. Veľa úsilia a často aj utrpenia obetoval pre jediný šťastný okamih na vrchole, o ktorom sníval. Myšlienky a fantázie, ktoré prežíval v horách ostali zachované v jeho textoch a básňach. Jeho genialita spočíva nielen v počte jeho letných ciest a veľkých zimných výpravách, ale hlavne v jeho vplyve na celé tatranské horolezectvo. Stanislawskeho éra medzi rokmi 1928 a 1933 znamenala prelezenie všetkých najkrajších a najnedostúpenejších stien na slovenskej strane Tatier. Všetko, čo sa považovalo za nedostupné, bolo prelezené. Veľké problémy Tatier boli vyčerpané a ďalšie roky už neboli také prelomové. Stanislawski nemal konkurenta. Je zaujímavé, že Stanislawski bol už vo svojom mladom veku múdrym, kultivovaným a pekným človekom. Pozerať sa na neho v skale, na jeho plynulé pohyby, rýchle a bezpečné lezenie – to bola radosť. Jeho horská filozofia bola jednoduchá: veľká stena, nová cesta. Veľmi ťažká. Najlepšie aspoň tri steny v jeden deň. To sa mu podarilo dosť často. Tatry nadovšetko. V lete i zime. Veľký dobyvateľ i romantik. Počas lezenia obchádzal kvety, aby ich nepošliapal. Vášeň, ktorá nemala hraníc. Aký život, taká smrť. Na Kostolíku v Batizovskej doline. Stanislawski pochopil nesmiernosť hôr, mieril na najvyššie méty. Odolný, tvrdohlavý, neústupný. Chuť do života mal za troch. Stále mu nebolo dosť. Tatry vytvorili unikátneho človeka hôr. A potom si ho zobrali. Ako svoj majetok, svoju súčasť. Stanislawski bol časťou hôr. Veľa písal o smrti, akoby tušil budúcnosť. Smrť prišla rýchlo. Príliš rýchlo! Jeho smrť mu zabránila roztiahnuť krídla ešte viac. V pamätiach ľudí ostal ako úžasný človek, pred ktorým sa sklonili najväčšie tatranské štíty a veže. Geniálny outsider, ktorý oplýval najväčšou horskou vášňou. Majster skaly. Človek s otvoreným srdcom a hlavou. Veselý a zároveň vážny. So silným stiskom ruky. Vytvarovaný svetom hôr.