V januári 1942 boli z Terezína vypravené dva transporty so stovkami ľudí do lotyšskej Rigy. V oplotenej a úplne prázdnej časti mesta našli hrnce na sporákoch a porozhadzované oblečenie, akoby pôvodní obyvatelia odišli v zhone. Čoskoro im muži z inej oplotenej sekcie ghetta prehodili cez plot papiere so správami "Všetkých vás zabijú, ako naše rodiny. Sme poslední, čo prežili." Tento dokument rozpráva o ľuďoch z týchto transportov - o deťoch, ktoré chodili do tajnej školy popri mŕtvych telách na šibenici, chlapcoch, ktorí hrali futbal na námestí ghetta, ktoré zároveň slúžilo ako popravisko, a dospievajúcich, ktorí v tomto prostredí prežívali svoje prvé lásky. Niektorých mužov poslali do tábora Salaspils, kde len bezohľadné sebectvo zvyšovalo šancu na prežitie, iní naopak držali spolu, aby si uchovali aspon zdanie normálnosti uprostred tragédie.