3.časť dokumentárnej série Magická osmička sa pokúša prehodnotiť zložité obdobie v bývalom Česko-Slovensku v rokoch 1968-69. Samozrejme, korene spoločenských a politických zmien treba hľadať najprv pred týmito rokmi. Ide najmä o roky po 1963, keď v spoločnej republike Čechov a Slovákov dochádza postupne k akémusi odmäku. K uvoľneniu spoločenskej a politickej atmosféry viedol tlak zdola, najmä z radov intelektuálov, umelcov a novinárov. Nie zo skostnateného a prehnitého ÚV KSS. Slovenským intelektuálom išlo spočiatku o presadenie emancipačného procesu rovnoprávneho postavenia Slovenska v rámci ČSSR. No čoskoro sa pridali na stranu tých členov KS, ktorí pod heslom socializmus s ľudskou tvárou a demokratizácia spoločnosti začali búrať staré totalitné praktiky riadenia krajiny. Rozhodujúci bol rok 1967, keď z prezidentského úradu bol odvolaný Antonín Novotný. Bol to výsledok roztržky medzi Alexandrom Dubčekom ako reformným komunistom a A.Novotným, ktorý predstavoval dogmatického konzervatívca. Na politickú slovenskú, neskôr aj československú scénu vstupuje Vasil Biľak. No čoskoro sa ukázalo, že aj medzi A.Dubčekom a ním jestvovala neprekonateľná averzia. Jedno mali však spoločné, nepriali si, aby do aktívnej politiky vstúpil Gustáv Husák. Spoločenská a politická klíma v Čechách a na Slovensku začala akcelerovať. To samozrejme nemohlo ujsť pozornosti Moskvy. Reakcia prišla onedlho, napriek snahe čsll politikov uchlácholiť Kremeľ, neskôr aj spojencov z Varšavskej zmluvy. Tŕňom v oku bratských spojencov nebolo len januárové plánum ÚV KSČ, no predovšetkým v apríli schválený Akčný program. V celej republike to vrelo ako v kotli, Vzniká Spoločnosť na ochranu ľudských práv, začali rehabilitácie nevinne odsúdených a odkrývajú sa tajomné archívy zločinov komunizmu, cenzúra je odstránená a pod. Avšak v radoch KS dochádza k postupnému rozholu, začínajú sa aj na verejnosti prejavovať náznaky spatočníctva a aktivity reformátorov z radov KSS a KSČ. Prvým signálom hrozby bol list bratských strán z Varšavy. Následné stretnutia v .Ćiernej n.Tisou či v Bratislave boli len formálnym divadlom. Ani medzinárodná politické scéna nepriala zmenám v ČSSR. USA jasne dali najovo, že do procesu v Českosloensku nezasiahnu. Iné krajiny, ako napr. Francúzsko, sa v r. 1968 samo zmietalo vo vnútropilitickej kríze. Nuž a tak tzv. spojencom nebránilo nič, aby 21.augusta 1968 prekročili hranice republiky a začala tragická okupácia. O všetkom rozhodol tzv.pozývajúci list konzervatívcov. Na mnohých miestach Slovenska došlo k otvoreným konfliktom medzi obyvateľstvom a okupačnými vojakmi, čo sa samozrejme nezaobišlo aj bez obetí na ľudských životoch. Reformný proces v republike začal byť očividne spomaľovaný. Príčin bolo viac. Informovanosť verejnosti bola stlmená. Len málokto vedel, čo to bol tzv. Moskovský protokol, ktorý bol nožom pod krk všetkým reformátorom. Situácia v republike len navonok sa prejavovala ako pokračovanie v reformách. Novembrové plénum ÚV KSČ sa muselo zaoberať katastrofálnou ekonomickou situáciou, decembrové plénum konečne schválilo Zákon k čs.federácii. A čo priniesol rok 1969? Opadávanie nadšenia, márne boli všetky protesty aj obete dobrovoľne upálených - či v Prahe alebo v Košiciach. Rok 1970 - začala sa tichá normalizácia, ktorá vyvrcholila vydaním Poučenia z krízového vývoja strany a spoločnosti. A nasledujúce roky? Tvrdá odplata tým, čo údajne zradili. Mnohí sa však nevzdávajú. Rodí sa základ Charty 77, a nielen jej, aj mnohých disidentských skupín, ktorých aktivity napriek perzekúciám viedli v r.1989 k pádu režimu.