Andrea za hranicou
Dvojka | Piatok 17.10.2014, Lovec myší
Nevhodné do 15 rokov
Skryté titulky
Európska tvorba
Dokumentárna séria
Je tu ďalší diel „Andrea za hranicou“. Blížime sa do polovice nášho mesačného čínského dobrodružstva. Posledných pár dní trávime vo veľmi nevšednej, zastrčenej časti južnej Číny, takzvanej oblasti mnohonárodnostných menšín. Čo dedina, to iný kmeň, iný jazyk. V obci "Zaoxin" pre nás miestni pripravili folklórne vystúpenie, do ktorého sa zapojí samozrejme aj Andrea.
V tejto dedine ostaneme aj na noc. Prespíme v dome jednej milej rodiny, ktorá s tým súhlasila. Pri spoločnej večeri sa ich pokúsime aj trochu vyspovedať, aby sme sa dozvedeli detaily z ich bežného života. Folklóru už bolo tak akurát. Napriek tomu, že táto rodina nemá na rozdávanie, podelila sa s nami o všetko, len aby nás pohostila. Krásna to vlastnosť všetkých chudobných ľudí na svete.
Noc v rodinnej izbičke máme za sebou. Aj keď sme sa nevyspali najlepšie, musíme nabrať silu. Hneď ráno nás miestni opäť berú do hôr. Stúpam a premýšľame, čo by nás tu ešte mohlo prekvapiť. Ryžu sme už zbierali v minulej časti a nič iné tu nevidíme?! Žeby nám dali presádzať ryžu na vedľajšie políčko? To je totiž na týchto terasách bežný postup. Štepením sa ryža vlastne rozmnožuje. Miestni ale vypúšťajú vodu a chichúňajú sa. Vo vode medzi ryžou chovajú ryby! Neveríme vlastným očiam. Čo ľudia nevymyslia?
Chutné ryby dnes na obed ale nebudem mať. V dedine totiž chystajú čosi oveľa originálnejšie. Najprv letovacou lampou opečieme kožu, potom porcujeme, pridáme trošku zeleniny, korenia, čili papričiek a začína sa to podobať na normálne jedlo. Už sa nám zbiehajú slinky. Na obed máme myši, poľné myši! Dobru chuť.
, Je tu ďalší diel „Andrea za hranicou“. Blížime sa do polovice nášho mesačného čínského dobrodružstva. Posledných pár dní trávime vo veľmi nevšednej, zastrčenej časti južnej Číny, takzvanej oblasti mnohonárodnostných menšín. Čo dedina, to iný kmeň, iný jazyk. V obci "Zaoxin" pre nás miestni pripravili folklórne vystúpenie, do ktorého sa zapojí samozrejme aj Andrea.
V tejto dedine ostaneme aj na noc. Prespíme v dome jednej milej rodiny, ktorá s tým súhlasila. Pri spoločnej večeri sa ich pokúsime aj trochu vyspovedať, aby sme sa dozvedeli detaily z ich bežného života. Folklóru už bolo tak akurát. Napriek tomu, že táto rodina nemá na rozdávanie, podelila sa s nami o všetko, len aby nás pohostila. Krásna to vlastnosť všetkých chudobných ľudí na svete.
Noc v rodinnej izbičke máme za sebou. Aj keď sme sa nevyspali najlepšie, musíme nabrať silu. Hneď ráno nás miestni opäť berú do hôr. Stúpam a premýšľame, čo by nás tu ešte mohlo prekvapiť. Ryžu sme už zbierali v minulej časti a nič iné tu nevidíme?! Žeby nám dali presádzať ryžu na vedľajšie políčko? To je totiž na týchto terasách bežný postup. Štepením sa ryža vlastne rozmnožuje. Miestni ale vypúšťajú vodu a chichúňajú sa. Vo vode medzi ryžou chovajú ryby! Neveríme vlastným očiam. Čo ľudia nevymyslia?
Chutné ryby dnes na obed ale nebudem mať. V dedine totiž chystajú čosi oveľa originálnejšie. Najprv letovacou lampou opečieme kožu, potom porcujeme, pridáme trošku zeleniny, korenia, čili papričiek a začína sa to podobať na normálne jedlo. Už sa nám zbiehajú slinky. Na obed máme myši, poľné myši! Dobru chuť.
3. Pes na tanieri
Opustili sme krásne a najväčšie čínske mesto Šanghaj. Andrea za hranicou je netradičný seriál, ktorý vás zoberie za hranice bežných dní. V noci sme sa letecky presunuli do menšieho mesta "Kuej-lin" - no menšieho, je asi 5x väčšie ako Bratislava. Mierime na staré trhovisko, kde nadobudnete dojem, že jesť sa dá naozaj všetko. Liek sa tu považuje za jedlo a jedlo za liek. Komu sa tu dá ale veriť? Pri každom stánku je nejaký predavač s vlastnou jedinečnou a zaručenou tinktúrou. Všetko 100% funguje a všetko vylieči. Až to je trochu podozrivé. Hnisajúcu nohu aj boľavé kríže. No, myslím, že nemáme čo stratiť. Vyskúšame, uvidíme.
A je to tu! Bolo mi jasné, že skôr či neskôr to počas návštevy Číny uvidím. Snažím sa chápať, že ešte pred 50-timi rokmi Čínu postihol taký hladomor, že ľudia jedli kôru a hlinu, len aby sa nasýtili. Napriek tomu mám problém prijať, že psi sú v tunajšom jedálnom lístku bežnou pochúťkou. Čo nevidia ten rozdiel oproti iných zvieratám? V každom prípade to je skúsenosť, ktorá ma donútila položiť si veľa otázok a zároveň sa na pár dní stať vegetariánkou.
Cestou po čínskych dedinkách nás miestny starosta či šéf strany privítal domácou ryžovou pálenkou. To som po tom bitúnku psov potrebovala. Predstavil nám ale aj miestnu svetovú raritu. Priemerná dĺžka vlasov domácich žien dosahuje až 2 metre a vraj nikdy nešedivejú. Ešte bizarnejšie je, že ženy tieto svoje vlasy skrývajú a právo vidieť ich má iba manžel a deti. Tradícia hovorí, že človek, ktorý náhodou stretne ženu bez upravených a zahalených vlasov, musí nasledujúce tri roky žiť s rodinou tejto ženy. Ukážu nám teda svoje zázračné vlasy alebo nie?
Kuchárske okienko ukončí dnešné zaujímavé putovanie. Vyprážaný hmyz, lietajúce kobylky, či čo to je? Musíme to ochutnať, dobrú chuť!
, 3. Pes na tanieri
Opustili sme krásne a najväčšie čínske mesto Šanghaj. Andrea za hranicou je netradičný seriál, ktorý vás zoberie za hranice bežných dní. V noci sme sa letecky presunuli do menšieho mesta "Kuej-lin" - no menšieho, je asi 5x väčšie ako Bratislava. Mierime na staré trhovisko, kde nadobudnete dojem, že jesť sa dá naozaj všetko. Liek sa tu považuje za jedlo a jedlo za liek. Komu sa tu dá ale veriť? Pri každom stánku je nejaký predavač s vlastnou jedinečnou a zaručenou tinktúrou. Všetko 100% funguje a všetko vylieči. Až to je trochu podozrivé. Hnisajúcu nohu aj boľavé kríže. No, myslím, že nemáme čo stratiť. Vyskúšame, uvidíme.
A je to tu! Bolo mi jasné, že skôr či neskôr to počas návštevy Číny uvidím. Snažím sa chápať, že ešte pred 50-timi rokmi Čínu postihol taký hladomor, že ľudia jedli kôru a hlinu, len aby sa nasýtili. Napriek tomu mám problém prijať, že psi sú v tunajšom jedálnom lístku bežnou pochúťkou. Čo nevidia ten rozdiel oproti iných zvieratám? V každom prípade to je skúsenosť, ktorá ma donútila položiť si veľa otázok a zároveň sa na pár dní stať vegetariánkou.
Cestou po čínskych dedinkách nás miestny starosta či šéf strany privítal domácou ryžovou pálenkou. To som po tom bitúnku psov potrebovala. Predstavil nám ale aj miestnu svetovú raritu. Priemerná dĺžka vlasov domácich žien dosahuje až 2 metre a vraj nikdy nešedivejú. Ešte bizarnejšie je, že ženy tieto svoje vlasy skrývajú a právo vidieť ich má iba manžel a deti. Tradícia hovorí, že človek, ktorý náhodou stretne ženu bez upravených a zahalených vlasov, musí nasledujúce tri roky žiť s rodinou tejto ženy. Ukážu nám teda svoje zázračné vlasy alebo nie?
Kuchárske okienko ukončí dnešné zaujímavé putovanie. Vyprážaný hmyz, lietajúce kobylky, či čo to je? Musíme to ochutnať, dobrú chuť!