Vojnová Slovenská republika, ktorá vznikla pod priamym patronátom hitlerovského Nemecka, viedla politiku najskôr skrytej a potom celkom otvorenej diskriminácie konkrétnych, veľkých skupín obyvateľstva. Po prijatí tzv. Židovského kódexu, vládneho nariadenia, ktoré obsahovalo súbor protižidovských predpisov a riešilo postavenie Židov v spoločnosti, dochádzalo od roku 1941 k otvorenej diskriminácii na „zákonnom“ podklade. Prirodzenou reakciou bolo, že mnoho prenasledovaných utekalo a skrývalo sa. Šialená doba tak bola skúškou charakterov a ľudskosti. Existuje však jeden unikátny príklad akéhosi kolektívneho záchrancu. Je ním rusínska obec Olšavica, ktorá leží neďaleko Levoče, uprostred Levočských vrchov. V tejto obci sa počas vojny ukrývalo viac ako sto utečencov. Nielen Židov, ale aj politicky prenasledovaných a po potlačení Povstania aj partizánov. V obci dlhodobo pôsobil grécko – katolícky kňaz, otec Michal Mašlej. Svojich farníkov viedol k tomu, aby neodmietali pomoc ľuďom, ktorí prichádzali, alebo ktorých často nachádzali blúdiacich v lese. Otec Mašlej túto pomoc aj sám aktívne organizoval, hoci tým riskoval život. Musel to byť skutočný duchovný vodca celej obce. Veľmi presne vedel, do ktorých domov môže utečencov umiestniť. Akú sociálnu záťaž daná rodina znesie. A keď prišli do obce Nemci, veľmi presne vedel, do ktorých domov môže ubytovať ich. V mnohých domoch celej obce takto žilo veľké množstvo utečencov, ktorí o sebe, v záujme bezpečnosti, vôbec nevedeli. Dokonca ani susedia netušili, že okrem ľudí, ktorých ukrývajú oni, sa v ďalších domoch ukrývajú ďalší a ďalší utečenci. Napriek tomu, že celá obec riskovala doslova svoju existenciu, nikto nič neprezradil. Až po prechode frontu a príchode Ruskej armády, keď ukrývaní mohli vyjsť na svetlo, všetci s prekvapením zistili, aký veľký počet ukrývaných tu bol. Jediný, kto vedel o všetkých, bol práve otec Michal Mašlej.