Tri obce neďaleko Gabčíkova - Dobrohošť, Vojku a Bodíky jedného dňa pred vyše desaťročím obkľúčila voda a asi tisícke občanom dokonale strpčila život. V štátnom ba medzinárodnom záujme sa vybudovalo vodné megadielo, ktoré potrebovalo nový umelý dunajský kanál na ich severe a jeho predchodca staré koryto Dunaja, neveľmi bohaté na vodu, obteká juh týchto obcí. Ak chcete ísť do neďalekej civilizácie, môžete použiť kompu, len nesmie byť priveľký vietor, tuhé mrazy a iné príčiny, môžete sadnúť na občasný autobus, vlastné auto či bicykel a cestovať vyše 35 kilometrov za úradmi, do škôl, k odborným lekárom, k rodinám či do špecializovaných obchodov. Na začiatku - ako vždy - boli kopce sľubov: lacnejšia elektrina, pohotovostná helikoptéra, výdatné zásobovanie, rýchla preprava cez kanál, či iné výhody. Na sľuby sa - skoro ako vždy - postupne zabúdalo a necelá tisícka obyvateľov vlastne ani nemá veľmi kam ísť. Odrastené deti radšej menia svoje domovy za bytovky, všetkých to ťahá tam, kde pulzuje život. V dedinách ostávajú dôchodcovia a pár mladých, ktorí nezaplnia ani menšiu školu. V Bodíkoch majú ročne jeden krst. Čo je to tisíc duší oproti 5 miliónom? Tieto veci značne zamrzeli aj dokumentaristu Petra Záchenského, ktorý sa s kameramanom Martinom Rollom v roku 2002 vybral medzi nechcených "ostrovanov", aby natočil ich názory, zaznamenal ich problémy a traumy. Paradoxom - a možno u nás už bežnosťou - bolo, že po desiatke rokov ničoho sa nestretol so stupňovanou revoltou, ale s tichou a nekričiacou rezignáciou...