Mikuláš Gacek, prekladateľ z ruskej literatúry /najmä Čechova, Dostojevského/ v autenticite zažil ťažobu Dostojevského zápiskov z mŕtveho domu. Už v mladosti bol obdivovateľom ruskej literatúry. V 1.sv.vojne sa dostal na ruský front, padol do zajatia a bol eskortovaný na Sibír. Vlakom, plným Slovanov sa začala jeho púť na ruský východ a vlaky sa mu stali osudom po celý život. V júli 1917 vstúpil do Čsl. légií a tu sa spoznal aj s Ferdinandom Čatlošom. Po návrate domov v r.1920 sa stal renomovaným prekladateľom z ruskej poézie i drámy, popritom pôsobil ako úradník na Orave, oženil sa a do rodiny sa narodili 3 dcéry. V období Slovenského štátu sa ako nestraník stal vedúcim odd. kultúry na Ministerstve obrany. Ako vzdelaný rusista sa onedlho stal kultúrnym a tlačovým atašé na Slovenskom veľvyslanectve v Moskve. V Moskovských zápiskoch, ktoré si Gacek viedol v rokoch 1940-41, je cítiť strach z represálií, ale aj zo "Stalinovho tieňa". Na toto obdobie spomína dcéra Zora Kramerová, rod. Gaceková ako na obdobie strachu, ale aj na stretnutia s ruskými vzdelancami, kedy sa báli hovoriť pravdu, ale aj na návštevy divadiel, koncertov, opery, pretože otec bol skutočným obdivovateľom ruského umenia. Tu sa stretáva z Ejzenštejnom, Mejercholdom, a na podnet Janka Borodáča plánuje naštudovanie niektorého slovenského diela pre moskovské publikum. V atmosfére kultu Stalina, až modlársky prezentovanom, spoznáva, že Stalin vytvára kategóriu malomeštiakov a píše si: ..."to, čo vidím, to nie je socializmus". Popritom však stále organizuje slovensko - ruské kultúrne kontakty. V júni 1941 - tesne po napadnutí ZSSR Nemeckom sa vracia domov, deprimujú ho opäť vlaky odvážajúce tisíce slovenských vojakov na východný front. V tomto čase začína prekladať Štúrovo dielo: Slovanstvo a svet budúcnosti. Jediný exemplár z tohto obdobia sa zachoval v knižnici Matice slovenskej. Po vojne - v apríli 1945 - pri ceste na ruské veľvyslanectvo, kde išiel ponúknuť svoje tlmočnícke služby, ho NKVD zatklo, obvinilo aj z účasti v čsl. légiách. Opäť ho deportujú na Sibír do oblasti Karagandy, odkiaľ sa vracia po 10 rokoch. Z tohto prostredia píše spomienky, ktoré sa stali súčasťou spisby z ruských gulagov tzv. katoržnej literatury". Napriek prežitému neprestáva mať rád Rusko, ruskú literatúru. Je nadchnutý prejavom Šolochova na XX. zjazde ruských komunistov - ale u nás sa politická situácia nezlepšuje. Až v januári 1963 prichádza list zo ZSSR - v ktorom bol rozsudok vojenského tribunálu z r.1945 anulovaný a Mikuláš Gacek bol rehabilitovaný. Jeho dôverný priateľ Ferdinand Čatloš o ňom okrem iného napísal:..."vydal 23 prekladov ruských diel, ktoré upútali írečitou slovenčinou a jej ľubozvučnosťou..." Do svojej smrti /január 1971/ Mikuláš Gacek nepochopil - "Keď nebol zločin, prečo trest ?"