Prečo sa Hana Ponická presťahovala do Lukavického dvestoročného mlyna? Z neosobných príčin: Po príchode ruských vojsk nastala "ťaživá" doba, musela odísť z novín Smena na nedeľu, manžel odišiel do predčasnej invalidity. Osobné príčiny: vždy túžila žiť blízko prírody, poblíž dedinských ľudí a v kraji s čistou slovenčinou. A tak si vybrala Lukavicu. V ústraní mimo Bratislavy si ostrejšie uvedomovala nedostatky v morálke socialistického spoločenstva a na zjazd spisovateľov si pripravila zásadný diskusný príspevok s kritikou vylúčenia niektorých spisovateľov zo Zväzu, s kritikou protekcionárstva, s náboženskou neslobodou... príspevok na zjazde jej nedovolili predniesť, následne došlo k represáliám, zošrotovali knihu vydanú v Osvete, zastavili nakrútený film, zakázali preklady, znížili penziu, začali sa perzekúcie. Až koncom roka 1978 sa stretáva s okruhom disidentov a stala sa jednou z nich. V roku 1988 nastáva celoeurópsky pohyb proti komunizmu, u nás vzniká Hnutie za občiansku slobodu a Hana Ponická jeho členkou. Do Hnutia patrili disidenti, chartisti a aktívna obec veriacich pod gesciou Jána Čarnogurského. Zorganizovali napr. ilegálne zhromaždenie na Bradle a neskôr sa pripojili k vyhláseniu Niekoľko viet. Boli obžalovaní z rozvracaniu republiky, plánoval sa proces s "bratislavskou päťkou". Na otázku, čo sa jej páči a nepáči po Novembri 89 odpovedá: páčia sa mi zmeny, nepáči sa mi, že tak dlho trvá, kým sa realizujú..., že mnohí komunisti zostali na svojich miestach, že sa s nimi jedná v rukavičkách, že len pomaly kráčame k demokracii.