Veľa ľudí si dodnes myslí, že bláznov by mali zatvárať. Málokto však vie, že mnohí pacienti, ktorí aj napriek tomu, že neboli svojmu okoliu nebezpeční, kedysi museli tráviť celý svoj čas za múrmi liečebne, v ktorej trpeli a strácali posledné zvyšky sebaúcty. Niektorí začali pomaly rezignovať, v ďalších ale narastal hnev. Všetci však snívali o tom, že sa spoza plotov psychiatrických zariadení dostanú von. V Taliansku sa tento sen v roku 1974 splnil. Z lôžok v jednej z liečební zostala iba hromada šrotu. Franco Basaglia, riaditeľ ústavu v Terste, vypočul hnev pacientov a podal im ruku. Nechcel pacientov pripútaných o lôžko, ale stojacich na nohách. Basaglia otvoril bránu ústavu a na jeho návrh Taliansko zavrelo všetky liečebne zavrelo. Taký radikálny krok neurobila nijaká iná európska krajina. Podľa tamojších odborníkov ústavy nikomu nechýbajú. Tvrdia, že ľudí možno zapojením do spoločnosti liečiť a viesť. Tradičná psychiatria si podľa nich vie poradiť len s desiatimi percentami ľudských problémov. Jej videnie sa obmedzuje na patológiu a na liečbu. Neberie do úvahy to, z čoho sa skladá život jednotlivca. Talianski lekári sú presvedčení, že duševné zdravie možno liečiť len pri jeho komplexnom videní, len vtedy možno vnímať ľudský život a utrpenie. O správnosti ich prístupu nás presvedčí táto časť seriálu Zdravie v Európe.