HISTÓRIA

Kariéra v Slovenskom rozhlase

Prihlásila sa do konkurzu na hlásateľov v Slovenskom rozhlase, ktorý v povojnovom období rástol a rozširoval svoju programovú ponuku. Prijali ju a od 15.6.1950 pracovala v Slovenskom rozhlase na Zochovej ulici.

V mladom kolektíve ambicióznych ľudí, v ktorom už dominoval svojský a výrazný hlásateľ Imrich Fábry, pôsobila a striedala sa v službách za mikrofónom s kolegami: Emilom Novotným, Ladislavom Šoltýsom, Dušanom Zimenom, Vierou Petrusovou a s Darinou Rekovou.

Bola svedomitá a vynikala perfektným jazykovým a hlasovým prejavom s bezchybnou slovenčinou.

Po vzniku ČST Štúdio Bratislava začala externe spolupracovať s novým elektronickým médiom, kde vystupovala v hlásateľských službách v obraze. V priebehu svojho pôsobenia sa koncom 60-tych rokov vypracovala v Slovenskom rozhlase na Zochovej ulici na vedúcu hlásateľov.

Pomoc Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.

Za volaním obrazovky

Turbulentné zmeny v celej spoločnosti po roku 1969 a začiatok normalizácie priniesli zmenené podmienky a pracovnú atmosféru aj do Slovenského rozhlasu. V televízii pracoval jej druhý manžel Ing. Dezider Selecký (v útvare perspektívneho technického rozvoja) a tak sa dala nahovoriť a po dohode s Romanom Hutirom zmenila zamestnanie.

Do bratislavského štúdia ČST nastúpila Nora Selecká na pozíciu „hlásateľ – spíker“ do Hlavnej redakcie Televíznych novín od 15.novembra 1970. Bolo to obdobie, kedy už hlas prestal byť anonymný ako v kinožurnáloch, no v štúdiu pred kamerou dostával už aj meno, tvár i celkový zjav.

Pani Nora bola sebavedomou a vždy perfektne oblečenou aj upravenou dámou. Cez vysielanie spravodajstva udávala módne trendy a hoci len čítala správy či dodané texty, práca i účinkovanie v spravodajskom štúdiu ju nesmierne bavilo.

Okrem fotogenickosti sa vtedy od hlásateľov požadovalo perfektné ovládanie spisovnej slovenčiny, plynulá interpretácia dodaného textu, no tiež profesionálne zvládnutie očného kontaktu s divákom cez optiku kamery.

V zostave vtedajších spravodajských hlásateľov, ktorých po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy radikálne „preriedili“, boli vtedy: Gustáv Täuber, Ivan Balaj, Ladislav Pilz, Jaroslav Macek, Ján Kubáň, Ľubor Škoda, Eva Kalinková a externe aj Svetozár Košický. K jej najvýznamnejším oceneniam patrí televízna cena Zlatý krokodíl z roku 1974 a titul „Zaslúžilý pracovník kultúry" z roku 1980.

Opora spravodajstva aj mimo obraz

Eleonóre Seleckej nevyšlo ani druhé manželstvo a v roku 1986 sa rozviedla. No v starostlivosti o svoju dcéru Dianu aj v práci bola stabilnou veličinou.

Bola spoľahlivou spravodajskou hlásateľkou televízneho spravodajstva ešte aj v 80-tych rokoch, keď už hlásateľov vystriedali vo vysielaní Televíznych novín, Aktualít a iných reláciách moderátori.

Hlásatelia však boli naďalej potrební, keďže rytmus a nasadenie pred a počas vysielania večerného spravodajstva často na poslednú chvíľu upravovali a menili texty v príspevkoch (najviac Praha vo federálnych Televíznych novinách) a redaktori – autori už boli mimo dosahu, aby si texty nahovorili opäť.

Nebol to jediný dôvod – vedenie ČST v Mlynskej doline trvalo tiež na vysokej úrovni jazykového i hlasového prejavu a moderátorov i redaktorov v náročných testoch a skúškach roztriedilo.

Nie každý mohol svoj text vo vysielaní aj čítať. Robili to za nich profesionálni hlásatelia mimo obraz. A v obraze hlásatelia vystupovali a čítali spravodajské texty aj v Ranných, popoludňajších či v posledných Nočných správach zo spravodajského štúdia na Námestí SNP v Bratislave.

Koniec v ČST

Po odchode do dôchodku 31.12.1988 pracovala ešte v HRTN rok aj v Dokumentačnom oddelení ČST Bratislava. Prácu v televízii potom ukončila, pôsobila ešte v Slovenskom rozhlase a venovala sa úprave rozhlasových dialógov a textov pre dabing.

Od roku 1991 do 2011 spolupracovala s Slovenskou knižnicou nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči, pre ktorú načítavala romány pre nevidomých. Odhaduje sa, že asi až 500 literárnych titulov.

Jej hlas poznalo i státisíce milovníkov filmov v kinách, veď nepretržite od 60-tych rokov nahrávala kino žurnál 24 rokov.

Eleonóra Selecká zomrela 1.8.2016 v Bratislave, kde je aj pochovaná.