K Vianociam neodmysliteľne patria klasické filmy ovenčené oceneniami, pri ktorých kritici už od začiatku uznanlivo prikyvovali hlavami a kinové pokladnice praskali vo švíkoch. Filmy, ktoré má každý rád.
Pomoc
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
A jedným z takých filmov je Forrest Gump, na ktorého sa môžu tieto vianoce tešiť všetci tí, ktorí sa rozhodnú počas sviatkov zapnúť televízor a naladiť si našu Jednotku. Už na Prvý sviatok vianočný, 25. decembra 2020 uvidíte večer o 21:50 toto majstrovské dielo vďaka RTVS.
Pohodlne sa usaďte, pustite si skvelý soundtrack Alana Silvestriho, ktorý v človeku vyvoláva nostalgiu bez ohľadu na to, či udalosti popisované vo filme zažil alebo nezažil a prečítajte si týchto päť životných právd, ktoré nás naučil film Forrest Gump.
1. Byť kráľom musí byť ťažké
Len máloktorý film dokázal spraviť to, čo práve Forrest Gump. Prostredníctvom jednoduchého človeka ponúknuť prierez americkou kultúrou a dejinami druhej polovice dvadsiateho storočia bez toho, aby mal divák pocit, že sleduje strohý dokumentárny film. A presne tento pohľad jednoduchého Američana skvele ilustruje hláška, ktorú Forrest použil počas filmu s miernymi obmenami hneď niekoľkokrát.
Keď sa vo večne rušnom rodinnom dome Gumpovcov ubytuje mladík, ktorý si so sebou nesie puzdro od gitary a očarí ho Forrestov nevídaný tanec do rytmu gitary. Diváci sa dozvedajú, že to nebol nik iný, ako samotný kráľ rokenrolu Elvis Presley. Jeho smutný koniec hlavný hrdina filmu okomentuje slovami: „Spieval priveľa piesní a napokon dostal infarkt alebo čosi také. Musí byť ťažké byť kráľ."
2. Niekedy človek tuším nemá dosť kameňov
Nie len veľké dejiny, prezidenti, „králi" a ľudia, ktorí ovplyvňovali chod krajín či celého sveta, boli hlasom generácii či inak sa zapísali do histórie. Forrest Gump odrážal aj každodenné radosti a starosti bežných ľudí, film odvážne poukázal taktiež na traumy jednotlivca.
Zrejme najlepším príkladom z tejto kategórie je Forrestova priateľka Jenny, ktorá pri spomienke na svoje traumatizujúce detstvo začala hádzať kamene, až kým sa celkom nepoddala emóciám. Forrest situáciu neskôr okomentoval slovami: „Človek tuším niekedy nemá dosť kameňov," a tak tvorcovia do filmu opäť prepašovali hlášku, ktorá sa na prvý pohľad môže javiť ako komentár príliš prostého človeka, ktorý netuší, čo hovorí, no pri hlbšom zamyslení môžeme zistiť, že aj táto hláška odkazuje na to, aké ťažké je čeliť svojej minulosti, ak nemáme dostatočnú pomoc.
3. Mama vždy hovorila, že umieranie je súčasťou života. Želal by som si, aby nebolo
Iný príklad, ktorým film ukázal, že aj keď sme všetci na prvý pohľad rozdielni, inak vyzeráme, inak sa správame a inak rozmýšľame, existujú veci, ktoré sú traumatizujúce a smutné pre každého a smrť blízkeho človeka je rozhodne jednou z nich.
4. Neviem, či máme osud, alebo či sa všetci len tak náhodne vznášame, ale myslím, že obe
Celým filmom sa tiahne téma predurčenia. Máme svoj vlastný dopredu napísaný osud, tak ako to tvrdí Forrestov známy z vojny poručík Dan alebo sú naše životy plné nepredvídateľných náhod, ktoré nás formujú a nasmerujú nás bez akéhokoľvek nášho pričinenia?
Nejeden z milovníkov filmu si spomenie na zábery vtáčieho pierka, ako sa vznáša vo vánku. Je to tak správne? Malo by to tak byť aj s ľuďmi? Tento pohľad Forrestovi, tak ako mnohé iné jeho názory, predostrela jeho matka, ktorá vraj zvykla vravievať, že život je ako škatuľa s bonbónmi a človek nikdy nevie, čo dostane.
Napokon, v záverečnom monológu sa dozvedáme, že túto neskutočne ťažkú otázku rieši vo svojom vnútri aj Forrest, ktorý počas celého filmu bojuje s ľuďmi, ktorí ho nazývajú hlupákom. „Neviem, či máme osud, alebo či sa všetci len tak náhodne vznášame, ale myslím, že obe," hovorí hlavný hrdina.
5. A čo je vlastne normálne?
Forrestovu nízku inteligenciu nám tvorcovia filmu predstavujú ako jednu z jeho definujúcich vlastností už hneď na začiatku príbehu, keď sa pani Gumpová snaží zabezpečiť pre svojho syna čo najlepšie možnosti pre jeho vzdelanie. Riaditeľ školy jej vysvetľuje, že Forrest veľmi tesne nespĺňa hranicu potrebnú na to, aby ho prijali do normálnej školy.
Vtedy sa pani Gumpová spýta pamätnú vetu: „A čo je vlastne normálne?" a tento výrok poznačí celý film. Hoci je divákom od samého začiatku jasné, že Forrest neoplýva mimoriadnou inteligenciou, v živote sa mu prihodí mnoho situácií, v ktorých IQ nezohráva takmer žiadnu úlohu a aj napriek tomu, že nie je múdry, dokáže sa o seba postarať, napokon možno aj lepšie ako vychýrení profesori vďaka svojej úprimnosti a zanietenosti.
25 50 75 90
