Boli to pohnuté časy, na ktoré sa nedalo pripraviť. Normalizácia prakticky celú jednu generáciu zadusila, pritlačila k múru, „znormalizovala". Našli sa však aj takí, ktorí v tomto toxickom prostredí nedokázali dýchať a rozhodli sa niečo spraviť. Jedným z takýchto ľudí bol Jan Palach.
Jeho čin, podľa niektorých hrdinstvo či najvyššia obeta, aj po viac ako 50 rokoch šokuje, vzbudzuje vášne, rozporuplné reakcie. Je akýmsi varovaním a jeho odkaz žije aj dnes a nesmieme naň zabudnúť. Sloboda a demokracia totiž nie sú večné a treba na nich pracovať.
Pamätník Jana Palacha pri Národnom múzeu v Prahe.
Bol štvrtok 16. januára 1969. Okolo 14:30 vtedy ešte neznámy 20-ročný študent histórie prichádza do hornej časti Václavského námestia a pri Národnom múzeu si pokojne odloží tašku i kabát, nadýchne sa prineseného éteru. Potom sa poleje horľavinou a zapáli. Rozbehne sa k Washingtonovej ulici, kde v mučivých bolestiach padá na zem. Tu sa Palacha pokúsi kabátom uhasiť pracovník dopravného podniku. Študenta prevážajú s popáleninami do fakultnej nemocnice v pražskej štvrti Vihohrady, kde s ním na druhý deň urobili rozhovor, v ktorom svoj čin neoznačil za samovraždu, ale akciu, pod vplyvom liekov a vo veľkých bolestiach spomína veľký hnev nad vtedajšou spoločenskou ľahostajnosťou voči komunistom. Svojím činom chcel najmä povzbudiť vtedajšiu spoločnosť, ktorá upadala do letargie a bála sa akejkoľvek formy odporu.
Záber z filmu Jan Palach z roku 2018.
Jeho samoupálenie bolo protestom proti rýchlej rezignácii obyvateľov vtedajšej Československej socialistickej republiky (ČSSR) na akýkoľvek odpor voči okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy, ktorá sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Palach podľahol zraneniam tri dni po svojom čine 19. januára o 15:30. V roku 2013 sa stal v Česku 16. január Dňom upálenia Jana Palacha, zaradení medzi významné dni krajiny.
Na Palachov pohreb na pražských Olšanských cintorínoch prišlo 25. januára 1969 až okolo 200-tisíc ľudí a smútočný pochod sa stal masovým protestom proti pokračujúcej okupácii. Sprievod sa začal na mieste upálenia - na Václavskom námestí. Počas tzv. normalizácie spoločnosti sa jej predstavitelia usilovali pamiatku na Palacha potlačiť, avšak na upálenie študenta ľudia nezabudli.
Dobový záber z pohrebu Jana Palacha.
V januári 1989 päť opozičných skupín zorganizovalo Palachov týždeň, ktorý bol pôvodne pripravený ako jeho spomienková akcia. Vyústil však do tvrdého potlačenia vládnym režimom. Sériu občianskych demonštrácií potlačil Zbor národnej bezpečnosti (ZNB) vrátane pohotovostného pluku a Ľudových milícií, a to aj pomocou vodných diel, psov a slzotvorného plynu. Stovky ľudí zbili, mnohých zatkli, iných vyviezli za Prahu do lesov. Išlo o prvé masové vystúpenie proti vládnucemu režimu po 20 rokoch.
Po páde komunizmu v roku 1989 prezident Václav Havel udelil 28. októbra 1991 Janovi Palachovi in memoriam Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva.
Jana Palacha vo filme Roberta Sedláčkastvárnil Viktor Zavadil.
Príklad Jana Palacha nasledovali mnohí ďalší. Podľa dobových správ Verejnej bezpečnosti bolo len na území Čiech, Moravy a Sliezska v období 16. až 31. januára 1969 zaznamenaných desať prípadov samoupálenia, z ktorých dva - Palach a Josef Hlavatý - sa skončili úmrtím. Podľa ďalších analýz dokumentov sa od januára do apríla toho roka uskutočnilo v ČSSR 29 pokusov o samoupálenie, pričom len v troch prípadoch (Palach, Jan Zajíc a Evžen Plocek) mali "nepochybne altruistický charakter".
Pri príležitosti 52. výročia začiatku okupácie vysielame v piatok o 22:05 na Jednotke film Roberta Sedláčka Jan Palach. Snímka zobrazuje Palachove posledné obdobie života. Cez jeho vzťah s priateľkou, mamou, cez jeho študentský život si skladáme čriepky jeho osobnosti, ktoré nám umožňujú aspoň z časti nahliadnuť, čo stálo za osudovým rozhodnutím mladého človeka, ktoré zmenilo chod dejín celej rkajiny.
(foto: RTVS, TASR, Pixabay, Wikimedia, info: TASR)
25 50 75 90
