Sviatok práce sa totiž stal nútenou súčasťou života za socializmu, ktorej sa museli zúčastniť všetci.
Dôvodom boli heslá v znení: ,Každý, kto chce, môže budovať socialistickú vlasť prácou.´ A chcieť musel každý.
„Bolo to len pre určitú skupinu ľudí. V zástupoch bola dôležitá vždy prvá rada. Tam išli všetci poprední súdruhovia z podniku."
„Čo sa dialo za nimi, bolo jedno. To už bola len masa ľudí, ktorá by rada chcela prejsť a ísť na pivo, veselicu či klobásku," spomínal v relácii Fetiše socializmu občiansky aktivista Emil Sedlačko.
Oslavy 1. mája boli obľúbené
Sviatok práce však mnohí spočiatku naozaj oslavovali. Diali sa totiž často v okresných mestách, kam chodili predstavitelia a ľudia z dedín, čo bolo pre nich niečo výnimočné a nezvyčajné.
Sprievody boli neraz pestré. Ľudia totiž mohli obdivovať prítomných v krojoch či s transparentmi. Aj preto sa oslavy 1. mája vymykali všedným dňom. Avšak po nastolení normalizácie sa všetko začalo meniť.
„Tým, že sa sprievodov zúčastňovala masa ľudí, tak sa často označovali aj ako spontánne. Lenže to nie vždy fungovalo," vraví etnologička Zuzana Beňušková.
„Kým v 50. a 60. rokoch to bolo prirodzené, v 70. rokoch od obdobia normalizácie môžeme pozorovať istý úpadok nadšenia. 1. máj sa postupne stával nadiktovanou a povinnou časťou sviatočného života za socializmu."
Režim oslavy 1. mája časom zneužíval
Pocit nútenej zábavy vo vlasti, ktorá bráni ľuďom v slobode, častokrát zasiahla mnohých až do samého vnútra. Neraz sa preto stávalo, že trpký život si počas Sviatku práce zľahčovali pri pultoch s občerstvením, kde v ponuke nikdy nechýbalo pivo.
„Počas pochodu sme museli neraz dlho čakať, pretože sa v ňom muselo vystriedať viacero účastníkov závodov. A nebolo to veľmi príjemné. Vždy išlo len o tých päť minút, keď sa zakričalo, že hurá, hurá, prešlo sa okolo tribúny a to bolo všetko," približuje občiansky aktivista Emil Sedlačko.
Oslavy 1. mája 1949 v Banskej Bystrici. (Foto: TASR)
„Podniky to však začali robiť tak, že rozdávali ľuďom pivo a guľáš. Samozrejme, poniektorí mali aj fľaštičku, takže kým sa prišlo pred tribúnu, tak už mali trošku v hlave a nevedeli, čo robia a činia," dodáva s úsmevom.
Nie vždy to však skončilo takto. Viacerí boli z celej politicko-spoločenskej situácie sklamaní. Frustrované obyvateľstvo dlho čakalo na zmenu, ktorá napokon prišla až v roku 1989, kedy komunizmus v Československu skončil.
Pochody 1. mája napokon upadli do zabudnutia a dnes sú len spomienkou na časy nedávno minulé.
Sviatok práce prišiel z USA
1. máj však patrí k medzinárodným sviatkom, ktorý je odkazom na protest chicagskych robotníkov z roku 1886. Tí požadovali osemhodinový pracovný čas a zrušenie detskej a otrockej nútenej práce.
Koncom 19. storočia totiž zúrila vo svete priemyselná revolúcia a ľudia vo fabrikách neraz pracovali v neľudských podmienkach.
„V Spojených štátoch amerických vtedy predstavoval pracovný týždeň cca 60 hodín a viac. To znamenalo 14 až 16 hodín denne, čo je pomerne náročné si len predstaviť."
„Pracovalo sa šesť dní v týždni a hodinová mzda sa pohybovala na hranici 1 až 1,5 dolára," uviedol pre Rádio Slovensko historik Univerzity P. J. Šafárika Maroš Melichárek.
História Sviatku práce Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Dôvodom týchto protestov boli popri spomínaných náročných pracovných podmienkach aj chýbajúce benefity.
V tom čase totiž ľudia nemali žiadne sociálne zabezpečenie. Nemocenské, práceneschopnosť, poistenie či zabezpečenie v prípade úrazu a pod. skrátka neexistovali.
„Všetky tieto sociálne a zdravotné výhody boli obrovským tabu. Existovali štvrte, ktoré boli robotnícky chudobné. V New Yorku existovali na začiatku 20. storočia luxusné štvrte."
„Lenže takisto tam bola badateľná obrovská bieda. Viacerí robotníci a ich rodiny totiž žili vo veľmi zlých hygienických podmienkach," pokračuje historik Maroš Melichárek.
Automobilka Ford zviedla osemhodinový pracovný čas
Protest robotníkov v Chicagu napokon zmenu nepriniesol, no Sviatok práce v roku 1989 aspoň medzinárodne uznal zjazd II. Internacionály v Paríži. Reálne zmeny však odštartoval až automobilový priemysel.
„Prvý kto zaviedol osemhodinový čas a prácu počas piatich dní v týždni, boli závody Henryho Forda. V roku 1916 prišlo v Spojených štátoch amerických k uzákoneniu osemhodinového pracovného času. Definitívne sa všetko doriešilo až v roku 1937 v tzv. Novom údele Franklina D. Roosvelta," dodáva Maroš Melichárek.
Boj za zlepšenie pracovných podmienok tak trvalo protestujúcim robotníkom z Chicaga takmer 50 rokov. Aj im môžeme dnes ďakovať za to, že v práci máme nárok na množstvo benefitov, ktoré kedysi neboli vôbec samozrejmosťou. 25 50 75 90
Dajte vedieť vašim priateľom a známym.
