Nežná revolúcia v novembri 1989 sa začala v Bratislave o deň skôr ako v Prahe

Komunistická totalita ovládala spoločnosť cenzúrou médií a tak o revolučnom pohybe v novembri 1989 dlho ľudia nemali dostatok informácií.

Vtedajší študenti spomínajú

Prekvapujúco študenti bratislavských vysokých škôl utvorili živú reťaz už vo štvrtok 16. novembra 1989 od Hodžového námestia až po Dobrovičovú ulicu v Bratislave.

Tu vtedy sídlilo socialistické ministerstvo školstva a preto až sem smeroval protestujúci pochod mladých, ktorí spontánne vyzývali súdruhov pokrikmi na pravdivý dialóg.

Verejnosť by sa o tom nedozvedela, nebyť predchodcov súčasnej RTVS v podobe Slovenskej televízie.

V tamojšom spravodajstve sa redaktorovi Pavlovi Jaczovi podaril zázrak.

Nemožné za prísnej cenzúry

Ešte v ten deň reportáž o proteste študentov jediná štátna televízia odvysielala, čo bolo priam nemožné, keďže aj po tomto dátume ďalej platila cenzúra a predstavitelia nežnej revolúcie sa nevedeli dostať do médií.

S odstupom desaťročí na túto udalosť Pavel Jacz spomína takto:

„Situácia sa už tri - štyri roky uvoľňovala vďaka Gorbačovovej perestrojke. Ľudia začali verejne nadávať. Po vodnej sprche na sviečkovej demonštrácii (25. 3. 1988) boli viac naladení proti režimu a voda v hrnci začínala bublať. Vďaka voľnejšej situácii si aj študenti uvedomili, že musia vyjadriť svoj názor. Perestrojka im dodala odvahu, tak do toho šli aj napriek obavám.“

V spoločnosti to kypelo

Posledné verejné protesty dovtedy boli len po rok 1969 po potlačení Pražskej jari z roku 1968.

Na protest proti sovietskej okupácii sa verejne upálil študent v Prahe Ján Palach 16. januára 1969 a takto tragicky prišiel o svoj mladý život.

Potom sa protestovať pre policajnú komunistickú totalitu podarilo až veriacim na modlitebnom zhromaždení 25. marca 1988 na Sviečkovej manifestácii v Bratislave.

Na vystúpenie asi tristo študentov 16. novembra 1989 v Bratislave bolo potrebné mať veľkú odvahu.

Tú mal aj Pavel Jacz, ktorý skromne dodal:

„Skôr som si myslel, že ma vyhodia z televízie už v júli 1989, keď som odmietal tri dni po sebe nakrúcať reakcie na vyhlásenie Niekoľko viet.“

Niekoľko viet bola petícia za slobodu u nás vypracovaná Chartou 77, ktorú reprezentoval v Česku disident Václav Havel.

Na Slovensku režim väznil Jána Čarnogurského a ďalších členov tzv. Bratislavskej päťky.

Od novinárov režim chcel, aby na petíciu Niekoľko viet pripravovali odsudzujúce reakcie od známych ľudí, čo Pavel Jacz odmietol.

Preto Jacz očakával reakciu aj na jeho vysielanie protestu študentov zo štvrtka 16. novembra 1989:

„Na druhý deň v piatok 17. novembra 1989 bol z toho v televízii povyk, ale večer policajti v Prahe podobné vystúpenie študentov, aké bolo deň predtým v Bratislave, tvrdo potlačili. Čakal som, že ma možno budú za moje vysielanie riešiť v pondelok 20. novembra, ale v pondelok to už v spoločnosti kypelo.“

Študenti šli do protestov

Napriek povedanému sa režim stále revolúcii bránil aj prísnou cenzúrou v médiách.

Našli sa odvážni ľudia ako vtedajšia redaktorka spravodajstva Slovenského rozhlasu Eva Reiselová, ale zabránili jej informovať vo vysielaní aj o neskorších udalostiach z 21. novembra 1989:

„Ako jediný novinár som nahrávala 21. novembra 1989 prvé vyhlásenie Verejnosti proti násiliu. Neodvysielali mi to.“

Až z televízneho spravodajstva odvysielali prvé Štúdio dialóg v piatok 24. novembra 1989, kým v televízii v Prahe sa to podarilo o týždeň neskôr 1. decembra 1989.

Piati pracovníci Slovenskej televízie Katarína Lihositová, Juraj Takáč, Ľubomír Karásek, Eugen Korda a Stanislav Háber pripravili na VŠMU za účasti lídrov nežnej revolúcie Jána Budaja, Milana Kňažka, Zuzany Mistríkovej, Miloša Lauka a Antona Popoviča stratégiu a leták o vstupe televíznych pracovníkov do štrajku, ak televízia nebude vysielať informácie o revolúcii.

Tento leták rozdávali od skorých ranných hodín pred budovou STV v Mlynskej doline a spontánne drvivá väčšina zamestnancov STV štrajk podporila, vďaka čomu sa vysielalo prvé Štúdio dialóg už 24. novembra 1989.

16. novembra 1989 študentská demonštrácia. Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.

Základ revolučných pohybov však založili študenti vysokých škôl a organizátor pochodu zo 16. novembra 1989 Milan Novotný pre Rádio RSI povedal:

„Nikoho sme sa nepýtali na súhlas. Pochod sme organizovali mimo dohôd s pražskými študentami. Bola to autentická slovenská bratislavská protestná aktivita proti vtedajšiemu režimu. Popri Sviečkovej demonštrácii z marca 1988 to bolo druhé verejné vystúpenie proti totalite na území Slovenska od roku 1968.“

Pripravovali sa tresty

Rovnako ďalší z organizátorov študentského pochodu Radoslav Števčík spomínal, čo sa dialo po 16. novembri 1989 na vysokých školách:

„Na katedrách hneď učitelia riešili, kto z ktorej katedry bol na pochode a pripravovali sa disciplinárne tresty pre tých študentov, ktorí sa pochodu zúčastnili.“

Viac o tom, ako totalitný režim udržiaval občanov v nevedomosti a poslušnosti, aby ich mohol ovládať, sa dozviete z vysielania RTVS bez reklám a zadarmo.

25 50 75 90