Po stopách pamäti

Pavol Smolík: Hľadanie línii/ V tohtoročnej sérii svedectiev z čias socialistickej totality sme si zaumienili venovať sa ľuďom, ktorí sa v časoch útlaku osobitným spôsobom zaslúžili o rozvoj skutočnej spoločenskej kultúry – či už ako umelci, alebo ako osobnosti tvoriace jadrá disidentských aktivít. V tejto časti sa budeme venovať výnimočnému slovenskému výtvarníkovi Miroslavovi Cipárovi, ktorý patrí k vôbec najvýraznejším osobnostiam slovenského výtvarného umenia. Jeho príbeh je zvláštny tým, že hoci sa pán Cipár nikdy otvorene nepostavil proti totalitnému režimu, dokázal si zachovať svoju dôstojnosť, svoje presvedčenie – a cestu k umeleckému úspechu nehľadal v politických vodách, ale v poctivom pravom kumšte. Nikdy sa nestal členom komunistickej strany, hoci takéto členstvo bolo v časoch totality u popredných umelcov podmienkou ich ďalšieho napredovania. Cipár však ostával na svojich pozíciách: neposluhoval, bol autentický, svoj, nikdy nesklonil šiju. Udržať sa v konkurencii mnohých umelcov, ktorí sa servilne prispôsobovali režimu – to veru nebolo ani ľahké – ani jednoduché... Mozaika postrehov o tomto tvorcovi vznikla z monografie Fedora Krišku – a z výpovedí samotného Miroslava Cipára.