Rozhlasové hry - Archív extra

Hviezdoslavovu nehrávanú a prakticky neznámu drámu Otčim (1871) zaraďuje literárna história do skupiny tzv. drám svedomia, ako vhodný a nevyhnutný predpoklad pre vznik psychologicko-realistickej drámy. V príbehu Otčima (želiara), ktorý stratiac svoje majetky, rozhodne sa svoj zúfalý sociálny status riešiť vydajom svoje nevlastnej dcéry za predstaviteľa miestnej šľachty, vidieť Hviezdoslavov pokus vysporiadať sa množstvom zvláštnych, dramatických situácií, s ktorými ako autor drám dovtedy nemal žiadnu skúsenosť. Výsledok je však nečakane netradičný, nakoľko práve jeho dramatická neskúsenosť mu dáva možnosť budovať situácie celkom inak, než by to urobil dramatik skúsený. Aj poetickosť jeho jazyka sa tak do "prózy" drámy dostáva ako nečakaný filter, povyšuje realizmus, stáva sa výzvou, napriek tomu nečakane dramatickou. To však nie je jediný zvláštny aspekt tejto hry, nakoľko samotný text je silne angažovanou kritickou sondou do súdobej reality monarchie, kde šľachta už dávno nereprezentuje deklarované hodnoty a samotný autor sa tak stáva nečakane aktívnym kritikom pomerov Uhorska svojej doby. Divadelnú hru Otčim Hviezdoslav písal pomerne mladý, čo sa odráža na jej apeletívnosti a výrazne hru odlišuje od jeho neskoršej, poeticko-romantickej línie tvorby. Verzia z pera Michaely Zakuťanskej má za ambíciu predovšetkým zvýrazniť nebývalý dramatický potenciál tejto prakticky neznámej hry, jej spoločenský dosah a najmä špecifický jazyk, ktorý je pre Hviezdoslava doslova emblematický. Ide teda skôr o dobrodružné objavovanie dramatickej klasiky, ktorá by nemala ostať len na stránkach knižiek. Autorka rozhlasovej úpravy: Michaela Zakuťanská Obsadenie: Ida Rapaičová, Štefan Bučko, Dano Heriban, Michal Režný, Katarína Šafaříková, Zuzana Porubjaková, Laco Kerata a Anna Rakovská Réžia: Ján Šimko Dramaturgia: Peter Pavlac Zvuk: Milan Greguš Hudobná dramaturgia: Katarína Bielčíková Produkcia: Ľudmila Sabová a Silvia Lukáčová.