Rozhlasové hry - Archív extra

Hoci J. G. Tajovský je známy ako predstaviteľ tzv. druhej vlny slovenského realizmu a z pochopiteľných dôvodov sa sústreďoval predovšetkým na témy a príbehy z dedinského prostredia, nie vždy by sme jeho postrehy mohli nazvať len „ľúbivými", či žánrovými obrázkami zo života ľudu pospolitého slovenského prelomu storočí devätnásteho a dvadsiateho. Archaický jazyk, či prostredie by mohlo pôsobiť na súčasného (nie len mladého) človeka odťažito, avšak typológia postáv v mnohých jeho prózach dobovosť prekračuje a stáva sa nečakane univerzálnou, predovšetkým vo vzťahu k fenoménu akejsi „slovenskosti". Próza Jano Mráz (1911), uvedená ako „humoristicko-kritický obraz dedinského figliara Jana Mráza, figúrky z prelomu 19. a 20. storočia, ktorá bola častým zjavom na slovenských dedinách", je textom nie len kritickým, ale skôr satirickým, v istých znakoch dokonca groteskným. Dramatizátor Miro Dacho si v cykle Naša zabudnutá klasika dlhodobo vyberá texty s podobným razením a vedome a cielene v nich podporuje práve tento akcent. Z rozprávania o Janovi Mrázovi sa tak v jeho rozhlasovej verzii stáva akási skladačka názorov štyroch obyvateľov dediny, v ktorej Jano Mráz, údajný pútnik do „Svätej zeme", pôsobil. Jeho obraz komentovaný názormi a jemnou polemikou richtára, zvonára, či učiteľa je teda posunutý ad absurdum a náznaky kritiky v Tajovského diele tak vystúpia ako olej na povrch vody. Na projekte Naša zabudnutá spolupracovali študenti réžie a dramaturgie na VŠMU. Obsadenie: Peter Šimun, Vladimír Jedľovský, Alfréd Swan, Jozef Šimonovič a Ján Mistrík. Réžia: Veronika Martinková, dramaturgia: Peter Pavlac, zvuk: Jakub Horňák, hudobná dramaturgia: Zuzana Jurišová, produkcia: Marcela Stanková.