Rozhlasové hry - Archív extra

Pre svoju spoluprácu s fašistickým slovenským štátom počas druhej svetovej vojny, kedy pracoval na Úrade propagandy (1941-1944) patrí Ján Hrušovský ku kontroverzným postavám slovenskej literatúry. Napriek tomu nemožno spochybniť jeho výrazný literárny talent, ktorý preukázal najmä vo svojej dielach z obdobia nastupujúcej druhej vlny slovenskej moderny.

Predlohou pre hru Dolorosa je rovnomenná Hrušovského poviedka z roku 1925, ktorú po prvý raz vydal Leopold Mazáč v Prahe. Hrušovského ranné prózy ovplyvnil najmä expresionizmus a dekadencia.

V príbehu vnútorného zápasu mladučkej mníšky, ktorá sa v záujme zachovania svojej duchovnej čistoty snaží potlačiť svoju žiadostivosť, sa do popredia dostáva Hrušovského obľúbený konflikt medzi dionýzovským princípom telesnosti a zmyslovosti a duchovnej harmónie a sebaovládania.

Autorka vo svojej dramatizácii túto bipolaritu podporila postavami dvojjediného rozprávača, ktorou je socha Krista, objekt ku ktorému Dolorosa smeruje svoje modlitby a rozjímanie, no i ľudsky pochopiteľné, i keď, v jej postavení, nežiaduce, zmyslové túžby. Sochu teda môžeme vnímať ako predstaviteľa Krista v duchovnom, božskom zmysle – projekciu viery (Svätý), no i v zmysle fyzickom, ktorý má vonkajšiu podobu sochy s celou svojou ušľachtilou, telesnou a teda ľudskou krásou (Nesvätý). Svätý a Nesvätý spolu vedú dialóg, ktorý nás sprevádza príbehom mníšky Dolorosy, jej urputnou snahou o dokonalosť a čistotu, ktorá napokon vyústi do tragického konca.

Obsadenie: Henrieta Jančišinová- Koláriková, Přemysl Boublík, Števo Martinovič, Ľudmila Mandžárová
Réžia: Laco Kerata
Dramaturgia: Michaela Materáková
Zvuk: Peter Daniška
Hudobná dramaturgia: Marek Kundlák
Produkcia: Marcela Stanková

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej literatúre zaujímavé, menej známe, či dodnes nikdy nespracované texty rôznych slovenských autorov. Ambícia je z predlôh koncipovať texty, ktoré nesú v sebe snahu vnímať, chápať a rešpektovať predlohu a zároveň sa snažia pozrieť na témy a formu spôsobom adekvátnym mysleniu našej doby. Ide teda opäť o akýsi most medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorého cieľ by mal presiahnuť didaktický rozmer oboznámenia sa s menej známym, či dokonca „neznámym“