Ľudmila sa vo svojej tvorbe už dlhší čas programovo zaoberá fenoménom prírody, osobným priestorom, pocitom vykorenenia, hľadaním spojenia človeka s prírodou, odkrývaním nových väzieb medzi subjektom a objektom, „odprírodňovaním“ a vznikom umelej krajiny. Živelnosť prírody sa v jej dielach pretavuje do prítomnosti a funkcie domácich predmetov, ktoré v sebe spútavajú živly, ale zároveň ako prírodné formy podliehajú entropii a nutnej skaze.