Martin Burlas (23. 10. 1955) Záujem Martina Burlasa o hudobné umenie bol od samého začiatku „dvojdomý“. Ak ho v jeho kompozičných začiatkoch na jednej strane priťahovala tvorba a idey hudobnej avantgardy, predstavujúce zakázané ovocie normalizačného obdobia, rovnako silnú afinitu prejavoval aj k nekonformným konceptom rockového média. Preto sa popri štúdiu skladby v rovnakej miere venoval komponovanej písanej hudbe, ako i štúdiovej práci so zvukom či práci s rockovým ansámblom. Ideál nekompromisnosti a odpor voči tradovaným kompozičným metódam a výpovediam spôsobili, že sa na začiatku osemdesiatych rokov stal najradikálnejším predstaviteľom nastupujúcej skladateľskej generácie (P. Breiner, V. Godár, J. Kolkovič, V. Kubička, I. Szeghy) a prelom k novej poetike slovenskej hudby priniesli najmä jeho kompozície – elektroakustické skladby Hudba pre modrý dom (1979) a Plač stromov (1980), Hudba pre Roberta Dupkalu (1981) a Sotto voce pre zbor a orchester (1982)." Program: Simultánne sexteto; Strach pre komorný súbor; Variácie pre orchester; Sottovoce (Live) pre orchester. Pripravil redaktor Peter Dan Ferenčík