Sochárskej tvorbe sa Juraj Gavula (1942) venuje od konca 60. rokov 20. storočia. Prvé skúsenosti so sochou získal počas štúdia kameňosochárstva na Strednej škole umeleckopriemyselnej v Bratislave a v roku 1969 absolvoval umelecké vzdelávanie na novozaloženom, progresívnom Oddelení skla v architektúre Václava Ciglera na VŠVU v Bratislave. Tieto dve umelecké základne sa stali pre jeho výtvarnú tvorbu kľúčovými. Na jednej strane ho formovala dokonalá znalosť opracovania kameňa a na druhej experimentálne možnosti nového výtvarného materiálu. Gavula prepojil tradičný kameň a sklo, nie však v zmysle materiálovej kombinácie, ale prenosom tvarovej filozofie zo skla do kameňa a systematicky sa zameral na rozvinutie moderných abstraktných tvarov, geometrických, organických a novej strojovej estetiky. Išlo o vnútorné, obsahové prepojenie tradičných sochárskych materiálov a skla koncentrovaným autorským hľadaním dokonalého tvaru. Gavulove hľadanie dokonalého tvaru, teda takého v ktorom nemožno nič pridať alebo ubrať, vychádza zo sústavného overovania v kresbách denníkových záznamov od 70. rokov. Napriek tomu, že vychádzal z experimentálnej tvorby so sklom, jeho výsostným materiálom sa nakoniec stal kameň, dôsledne sochársky opracovaný, rôznych druhov a farebných možností. Abstraktné umenie počas normalizácie mohlo byť slobodne rozvíjané iba ako súčasť architektúry, Gavula sa v dobe masívnej socialistickej výstavby v početných monumentálnych realizáciách pre architektonickú tvorbu po celom Slovensku sa zameral na abstraktné a výrazne štylizované rastlinné formy, ľudskú a zvieraciu figúru.