Čo sa deje okolo Ústavu pamäti národa, čo je zdrojom obáv o jeho budúcnosť, kto sa ho chce zmocniť a akú funkciu by mal plniť tak, aby sa nestal predmetom politického boja? Ústav pamäti národa (ÚPN) je jednou z najmladších inštitúcií na Slovensku. Hoci snaha o jeho založenie pretrvávala počas celého obdobia od pádu komunistickej totality v Novembri ´89, politická vôľa v spoločnosti sa pre takýto krok našla až v roku 2002. Vtedy slovenský parlament schválil tzv. zákon o pamäti národa, ktorého autorom bol prvý predseda správnej rady ÚPN Ján Langoš. Prijatý zákon je hlavným východiskom pre činnosť ústavu. Súčasťou jeho preambuly je zmienka o povinnosti štátu "sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 – 1989 a určiť zodpovednosť za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva a zneužívanie výchovy, vzdelávania vedy a kultúry na politické a ideologické účely", ako aj "učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušoval ľudské práva a vlastné zákony". Svoju činnosť začal ústav oficiálne 1.5.2003.