Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave, obrátená pyramída, je od svojho vzniku vnímaná hranične dvojpólovo: je zatracovaná aj obdivovaná. Patrí k architektúram, ktoré chcú poznať nadšené výpravy študentov architektúry či dejín umenia, aj experti, ktorí vedia, o čom je dobrá architektúra. Výnimočný koncept budovy bol v čase zrodu unikátny aj svojou oceľovou konštrukciou... Budova sa stavala dlho a komplikovane. Dnes je symbolom inštitúcie, aj mesta. Pri nedávnej prehliadke špičkových trinástich diel neskorej moderny bol práve o tento objekt najväčší záujem širokého aj odborného publika. V roku 2001 sa obrátená pyramída stala víťazom ankety Stavba storočia v kategórií Občianske stavby. Dnes sa diskutuje o zmenách funkcie obrátenej pyramídy, o zachovaní budovy vôbec... Ako vníma osudy svojho diela ostatný žijúci z autorov projektu, architekt Štefan Svetko? /Spoluautori: Barnabáš Kissling a Štefan Ďurkovič./ Štefan Svetko sa narodil 19.júna 1926 v Mojši, okres Žilina. Architektúru absolvoval v roku 1951 na ČVUT v Prahe. Pracoval v Stavoprojekte Bratislava, na Útvare hlavného architekta mesta Bratislava, ako architekt Združenia projektových ateliérov pri Zväze slovenských architektov, v Štátnom projektovom a typizačnom ústave v Bratislave. Od roku 1991 vedie vlastný ateliér. Z ďalších jeho diel spomeňme Hotel Bôrik v Bratislave /spoluautor Š. Ďurkovič/, Hotel Javorina /spoluautor J. Hauskrech/, obytný súbor Medzi jarkami v Bratislave /spoluautor Š. Ďurkovič/, bratislavský amfiteáter na Búdkovej ceste,.. Sídlisko na Ul. Februárového víťazstva /dnes Račianska ulica/, za ktoré dostal v roku 1964 Cenu Dušana Jurkoviča, o tri roky neskôr tú istú cenu za Smerný územný plán Bratislavy, v roku 2004 to bola Cena Ministerstva výstavby a životného prostredia za projekt sociálnych bytov v Devínskej Novej Vsi, v roku 2006 nominácia na cenu CE.ZA.AR. za bytové domy na Mikulášskej ulici v Bratislave. Štefan Svetko patrí k výrazným osobnostiam slovenskej architektúry druhej polovice 20. storočia, ovplyvňoval dianie na architektonickej scéne Slovenska najmä okolo roku 1968. Žije v Bratislave. V roku 1998 mu bola udelená Cena Emila Belluša za celoživotné dielo. Portrét nakrútil Juraj Lehotský.