O živote umeleckej rodiny manželov Loviškovcov. Manželia Viliam a Marcela Loviškovci sú akademickí sochári, päťdesiatnici, ktorí sú na seba veľmi naviazaní a nielen spoločne žijú, ale aj tvoria. Realizujú sa v oblasti maľby, kresby, grafiky, komornej plastiky i keramiky, no aj monumentálneho sochárstva. Všetky väčšie sochárske práce robia spoločne – od návrhov až po realizáciu. Dnes už majú tri dospelé dcéry, fotografku Leu, flautistku Lauru a opernú speváčku Izabelu. Umenie od života tejto rodiny a všetkých jej členov nemožno odtrhnúť. U nich doma, v malom bratislavskom byte, sa vždy premieľalo množstvo intelektuálov, výtvarníkov, hudobníkov, filozofov, divadelníkov či literátov. Deti zo svojho života nikdy nevyčleňovali a do všetkého ich zapájali. Nielen tým, že dcéry boli od malička svedkami rozhovorov s návštevami, ale vyrastali vlastne stále s rodičmi pri ich práci, v ateliéri. Zúčastňovali sa pri tvorivých diskusiách, pri riešení akýchkoľvek problémov, ale aj pri domácich prácach a všetkých rodinných rozhodnutiach. Takto rýchlo pochopili, čo je to sloboda, či už osobná alebo umelecká, ale aj fakt, čo všetko za ňu treba zaplatiť, stali sa pomerne skoro samostatné a zodpovedné. Samozrejme, že aj oni si idú na nervy a vedia sa pohádať ako v pravej talianskej rodine, no z ich vzťahov cítiť, že tu panuje láska, súdržnosť a pochopenie. Otec hovorí, že všetci spolu tvoria jednu bytosť, každý funguje síce aj sám, no spolu tvoria jednu veľkú živú sochu, je to najdokonalejšie dielo, aké sa im s manželkou podarilo za tridsať rokov spoločne vytvoriť.