Keď sa Sibyla a Vlado dali dokopy, mali plány do života ako väčšina dvojíc na začiatku spoločného života. Túžili po rodine a deťoch. Vlado v tom čase učil telocvik a biológiu na špeciálnej škole pre postihnuté deti v Kremnici. Sibyla bola učiteľka dejín umenia na Škole úžitkového výtvarníctva v tom istom meste. S narodením dcérky Sibylky sa im však život začal komplikovať. V prvom roku jej života totiž spozorovali, že jej chôdza im pripomína skôr chôdzu kačky než bežného dieťatka. Začali sa na to pýtať lekárov. Ich otázky naštartovali kolotoč vyšetrení, na konci ktorého im na neurológii v Banskej Bystrici oznámili, že ich dcéra má spinálnu muskulárnu atrofiu – postupné zmenšovanie a znefunkčnenie svalstva. V tom období sa im narodilo aj druhé dieťa, syn Vladko. Lekári odporúčali urobiť testy aj jemu. Nanešťastie sa vážna diagnóza potvrdila aj v jeho prípade. Po príleve emócií bolo potrebné, aby sa manželia pozreli na danú situáciu pragmaticky. Bolo jasné, že ich deti budú potrebovať skutočne intenzívnu starostlivosť. Sibyla sa preto rozhodla ukončiť pracovný pomer na škole a venovať sa čisto deťom. Domácnosť bolo treba vybaviť rôznymi pomôckami, ktoré by uľahčili fungovanie rodiny. Fyzické postihnutie detí je v súčasnosti výrazné a zásadne ovplyvňuje ich pohyblivosť aj kvalitu života. Ich rodičia to však vnímajú aj pozitívne, lebo na druhej strane sú na tom intelektuálne veľmi dobre. Chodia do bežnej školy, majú svojich asistentov, sú mimoriadne aktívne a venujú sa mnohým krúžkom. Dcéra Sibylka je veľmi ctižiadostivá a ťahá aj svojho brata. Prídavkovci vedú svoje detí síce láskavou, ale prísnou rukou, či sa to už týka učenia, alebo udržiavania fyzickej kondície. Nechcú, aby ich niekto ľutoval a aby deti zo svojho hendikepu ťažili. Snažia sa o to, aby sa v živote vždy cítili rovnocenné s ostatnými ľuďmi.