Na Záhorí, v dedinke Pernek, v malom nedostavanom domčeku žije pani Tatiana, jej manžel Alexander a ich adoptovaný syn Lacko. Na tom by nebolo nič zvláštne, bežná rodina zo západného Slovenska. Ona sa venuje dieťaťu, on pracuje ako montážnik plastových okien a postupne si dokončujú domček. Zvláštne je však to, že manželia majú okolo šesťdesiat rokov a chlapec deväť, je adoptovaný, nie ich vlastný a je autista. Mimo neho už rodina Lipkových vychovala dve adoptované deti a jedno vlastné. Pani Tatiana sa okrem toho ešte stará o svojich skoro deväťdesiatročných rodičov, pričom otec má alzhaimera. V atmosfére ich domu je niečo milé a ľudské. Pani Tatiana, ktorá už odchovala tri deti, pracovala v rôznych sociálnych inštitúciách, vie ako má zaobchádzať s autistom. Ale i tak si povzdychne, že to je občas ťažké. Napriek tomu treba obdivovať jej vyrovnanosť a vieru, že ľuďom treba pomáhať. A to napriek mnohým príkoriam ktoré za svojho života prežila. Spolu s manželom si veľmi dobre uvedomujú, že Lacko prežíva len svoj prítomný „daný čas“ v ktorom žije. V niečom je podobný času, ktorý prežíva jeho nevlastný starý otec, ktorý ho vodieva na ihrisko. Prežívajú svoj „daný čas“ spolu. Táto rodina žije svoj vlastný život s inými hodnotami, pravidlami a skúsenosťami. Ťažko povedať, či je ten život hodnotnejší a plnší, než život tých ostatných, ale rozhodne sa o ňom oplatí hovoriť a ukázať iný, nie tak často zdôrazňovaný rozmer sveta.