Manželia Ľubor a Eva mali len 24 rokov, keď sa prvýkrát rozhodli emigrovať. Ľuborova matka, Elena Lamošová, bola ako družka známeho partizánskeho veliteľa a kritika komunistického režimu Viliama Žingora, vystavená perzekúcii a odsúdená za protištátnu činnosť na 12 rokov väzenia. Táto okolnosť výrazne poznačila Ľuborov život a vzťah k režimu. Dlho si predstavoval, aké by to bolo žiť niekde inde, v slobodnej krajine, kde by nebol pod neustálym dozorom štátu. Ich príbeh je košatý a komplikovaný tak ako život sám. Podstatné je, že ich prvý pokus o emigráciu nevyšiel. Podarilo sa im to až na druhý krát a tak sa ich druhým domovom takmer na tridsať rokov stalo Švajčiarsko. Začínali od nuly, prežili ťažké, no aj pekné chvíle, po čase sa im podarilo nájsť dobré zamestnanie a finančne sa zabezpečiť. Rodina im však stále chýbala a stále ich to ťahalo tam, kde mali korene. Nakoniec sa vrátili späť na Slovensko. Všetko je síce inak, ako očakávali, veľa vecí ich frustruje, pocit rozčarovania ich núti premýšľať, či urobili dobre... I keď hovoria, že Švajčiarsko je ich druhým domovom, doma sa predsa len cítia tam, kde sa narodili.