Príbeh rodiny Didiových z Vrábľov je fascinujúcim už v niekoľkých generáciách. Najvýraznejšia postava - otec a starý otec – Ľudovít Didi je dnes vo svojich vyše osemdesiatich rokoch čítaným rómskym autorom s veľkým talentom. Vydal dva úspešné romány, ktoré začal písať až na dôchodku. Najviac ho poznačilo detstvo - vychovali ho vo veľmi skromných podmienkach rodičia matky v mnohopočetnej rómskej rodine. Napriek častému hladu a chudobe sa mu podarilo s peripetiami ukončiť vysokoškolské pedagogické štúdium . Najprv učil v malotriedkach, neskôr sa stal vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch, kam sa prisťahoval. V rodnom Púchove sa na ulici stretol a dal do reči s Máriou, dievčinou z dobrej rodiny so zemianskymi koreňmi a zakrátko bola z lásky na prvý pohľad svadba. Rodiny sa na oboch stranách búrili, Máriu matka viac neuznávala ako svoju dcéru. Starí rodičia Didiovci zasa odmietali biele dievča, ktorej rodina nechce za zaťa Róma. Napriek všetkému sa mladí ľudia vzali a založili rodinu, do ktorej prišli čoskoro tri deti. Dvaja synovia a jedna dcéra. Až po vyše desiatich rokoch sa matka s Máriou skontaktovala a spoznala svoje vnúčatá. Neskôr sa aj celkovo vzťahy v oboch rodinách upravili. Do osudu mladej rodiny zasiahla politika . Za nesprávne protisocialistické postoje boli manželia perzekuovaní a poslaní do výroby. Obaja pracovali pri páse na smeny. Bola to ťažká práca , fyzicky im ničila zdravie a Ľudovít trpel aj tým, že nemôže využiť svoje vzdelanie. Vďaka svojmu položeniu videli aj iných , ktorí sú postihnutí totalitným režimom a chceli svoj názor vyjadriť verejne. V roku 1980 išli Didiovci do Prahy a obaja podpísali Chartu 77. Ľudovít Didi je teda jediným rómskym signatárom Chraty 77 zo Slovenska a sú jediným manželským párom medzi signatármi. Po podpise čakali rodinu ďalšie represálie a a problémy... Až v roku 1990 sa mohol Ľudovít vrátiť k svojmu povolaniu pedagóga .