Slávnostná svätá omša zo Skalky nad Váhom pri príležitosti sviatku patrónov nitrianskeho biskupstva. Sv. Svorad-Andrej a Beňadik patrili k rádu benediktínov – najstaršej kresťanskej reholi v strednej Európe. Benediktínsky rád bol pracovným rádom, ktorý šíril znalosť remesiel, nových poľnohospodárskych plodín a stavebných postupov. Základné povinnosti rehole – modlitbu a fyzickú prácu - uskutočňovali členovia rádu v kláštoroch (cenobiti) alebo osamotene ako pustovníci (eremiti), riadiac sa heslom „ORA ET LABORA – MODLI SA A PRACUJ“. S ich životopisnými údajmi sa zoznamujeme v najstaršom latinskom písaným prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím v Maurovej legende z roku 1064-1070. Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už pred 13. storočím tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej. Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika. Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.